Říjen 2011

Don't give up, no matter what happens.

30. října 2011 v 20:30 | Petra |  Diary
Mala som v pláne napísať skôr, ale bola som zaneprázdnená.
Najprv učením, potom knihou, trávila som čas s rodinou a teraz znovu tá kniha.
Keď ju dočítam, určite tu hodím nejakú recenziu.
Nie je to však román, zbierka poviedok, ani nijaké epické dielo.
Je to skôr filozofického charakteru, text zameraný na dosiahnutie toho, čo chcete.
Možno, že si vravíte: "Zase nejaké kecy s pozitívnou energiou..." a pritom otrávene krútite hlavou, tak som to robila aj ja.
Ale keď som sa o tejto knihe dozvedela a začala naozaj rozmýšľať nad tým, o čom sa v nej píše, všetko sa zdalo čoraz jasnešie a jednoduchšie.
Hlavná myšlienka?
Sme tvorcami svojej vlastnej reality.
Dlho som dumala nad tým, ako to, že niektorí ľudia, ktorých poznám, sú vždy šťastní.
Nemajú problémy vážnejšieho charakteru, neopúšťajú sa a nenechávajú sa zachvátiť depresiou.
Ide o to, že čím sú šťastnejší, tým sú šťastnejší.
Znie to hlúpo, však?
Ale nie je to tak, že keď sa sústredíte na to, ako veľmi ste šťastní, je to ešte lepšie?
A keď rozmýšľate nad tým, že sa to na vás všetko valí, je to ešte horšie?
Pochopila som, že každý deň sa čoraz viac presviedčam o tom, že je to pravda.
Že všetko, čo sa deje, si privolávam myšlienkami.
Kľudne ma majte za blázna alebo naivku, ale ja tomu verím.
Keď poprosím, dostanem. Len musím dovoliť, aby to prišlo.
Prestávala som veriť v šťastie, úprimnú lásku...
Ale za to, že sa mi niečo mnohokrát nepodarí, je to dôvod, aby som zanevrela na svet?
Len preto, že som sa nezaoberala tým, čo chcem, ale tým, že to nemám?
Sľúbila som sama sebe, že budem žiť krajší život.
Odteraz.
:)

"Someday, someone will be my prince."

28. října 2011 v 20:56 | Petra |  Diary
Viete, ktorou vetou sa utešujem posledné dni?
"Netráp sa preňho, ty čakáš na niekoho lepšieho."
To si asi nevravím sama, každý má občas chvíle, keď už proste nevládze. Samozrejme, že nič nevyjde na prvý raz. Lenže keď to nevyšlo na druhý, tretí, štvrtý a nevychádza ani na piaty?
Najlepšie je ľuďom, ktorí sa do ničoho nehrnú, nepadajú do ničoho príliš rýchlo. Tá druhá skupina, ktorá príliš očakáva sa sklame.
Neviem, ja proste nie som typ dievčaťa, čo by malo šťastie. Čím viac spoznávam ľudí, tým viac som sklamaná. Akoby som pri nikom nemala šancu len preto, že nepijem a nefajčím. Neustále sa s niekým snažím súperiť a to na sebe neznášam. Najmä, keď súperím s niekým, kto sa povyšuje.
Niekedy mám chuť napísať všetkým týmto ľuďom odkazy.

Je ti lepšie, keď ponižuješ ostatných? Nedokážeš sa ma niečo priamo spýtať sama, ale musia to za teba robiť tvoje kamarátky? To je úbohé...
Žila si tri roky v Anglicku? Preto si myslíš, že si najlepšia?
Ja mám zo všetkých predmetov najlepšie známky, vrátane anglických.
Máš pocit, že keď sa opíjaš ešte aj cez prestávky, si zaujímavejšia ako ja?
Ja tie prestávky trávim s ozajstnými priateľmi.
Že keď každé tvoje druhé slovo je nadávka, si lepšia ako ja?
Ja sa rozprávam s ostatnými v kľude.
Že keď máš na sebe kilo make-upu, si krajšia ako ja?
Ja hocikedy prídem do školy nenamaľovaná a neriešim to.
A že keď poriadne nevydržíš bez cigarety, si dôležitejšia ako ja?
Ja som v živote nemala v ústach cigaretu a nepotrebujem ju.

Bolo by tam ešte veľa iných vecí, ale slová by nedokázali opísať pocity úplne dôkladne. Vždy by tu bolo niečo, čo by nebolo presne vystihnuteľné.

Nepomáhajú povzbudivé slová, optimistické piesne a veselé texty. Jediné, pri čom sa dá aspoň trochu zabudnúť, je spánok.



Náladová

27. října 2011 v 17:25 | Petra |  Diary

Konečne som doma. Z mobilu sa mi nedalo zverejniť článok, takže som sa nemala ako ozvať. Vlastne, poriadne ani nebol čas. V pondelok to bolo ešte celkom prijateľné, ale v utorok sme mali v škole bažantský a po ňom (chvíľu) zábavu, v stredu som sa musela učiť Intro to Science (žiadne otázky, ten predmet je proste vražda).

Posledné dni boli...zvláštne. Iným slovom to definovať neviem, neustále zmeny nálad, škola,škola, škola. Keď si spomeniem, že sa musím učiť 5 strán zo slovenčiny (nechcite ani počuť tie pojmy, ktoré musím vedieť), hydrológiu na Intro (už geomorfológia dáva zabrať- Intro je po anglicky),skratky na anglické písanie- dve strany, počítateľné, nepočítateľné a niekedy počítateľné a niekedy nepočítateľné podstatné mená na anglickú gramatiku, stredovekú literatúru z Britsko- americkej literatúry... už sa mi to ani nechce menovať, proste si len na to spomeniem a rozbolí ma hlava.
Vlastne ani neviem, čo presne chcem napísať. Mám v hlave nesúvislú spleť myšlienok. Keby ste mi tam nazreli, asi by ste tam našli takéto "slová" : rodina, priatelia,radosť, strach, škola,on, sklamanie, zmätok,internát, šanca, niečo ako priatelia, smútok...
Je to dosť zvláštne však? Moja nálada sa mení rekordne rýchlo. Ešte pred desiatimi minútami som sa usmievala na všetky strany. Čo sa vlastne deje? Nevládzem.
Snažím sa podávať čo najlepší výkon v škole, čo sa mi zatiaľ darí, lebo mám samé jednotky, vyhovieť absolútne každému..a asi tu je ten problém. Vyhovieť každému sa nedá. Nie tak, aby som vyhovela aj mne.
Chcela by som sa zbaviť svojich tínedžerských "komplexov" a byť úplne bezstarostná. Možno vtedy by vychádzalo viac vecí. Nechcem stále rozmýšľať nad tým ako vyzerám, chcem byť spokojná sama so sebou. Občas si pripadám, že sa neustále za niečím naháňam, ale neviem za čím. A keď to konečne zistím, všetko sa zosype.
Bolí ma hlava, klipkajú mi oči- ako každý deň. Možno je to len nezvyk po prázdninách, a možno sa to nezdá, ale stredná škola je skok.

Keď sa pozriem okolo seba, snažím sa odhadnúť ľudí.
Vidím mladé páriky, starších ľudí, rodičov s deťmi, tínedžerov atď. Rozmýšľam, ktorí sú mi podobní (po povahovej stránke) a ktorí sú naopak iní.
Nie som typ človeka, ktorý by dával príliš najavo smútok. Za tento mesiac som kvôli svojim "teen" problémom neplakala pred nikým. Jasné, každý človek má v sebe istý pud, že chce, aby ho ostatní ľutovali. Ale nie som ako jedna moja kamarátka, ktorá sa pred všetkými hystericky rozplače minimálne raz za deň, kričí, a nakoniec vyjde najavo, že jej rodičia povedali, že sa má začať učiť, alebo že jej neodpísal chalan, ktorého chce.
Mne sa v poslednej dobe udialo toľko strašných vecí (oveľa horších ako provblémy s chalanom-to by musel byť), ale nikto ma nevidel sa sťažovať. Prečo? Nechcem zaťažovať druhých. Radšej budem písať na tento blog, všetko zo seba dostanem a poviem to len rodine. Prečo zbytočne veriť teoreticky cudzím ľuďom? Teraz, keď som v novom prostredí, nemám poňatia, komu môžem veriť. Našla som si kopu priateľov, ale po dvoch mesiacoch predsa nemôžte vedieť, kto si čo nechá pre seba. Nemôžem byť predsa stále s jednou kamarátkou, aj keď mám občas pocit, že sa urazí, keď budem s niekým iným. Nie sme predsa deti, ale ako to vysvetliť?! Aspoň, že sa nachádzam pri odomňa vekovo staršej skupine ľudí, ktorí nerobia haló z toho, že som sa dosť skamarátila so spolužiakom- na základke by to bolo: "Oni spolu niečo majú!!!"
Svet je divný. Všetko nejak upadá, ľudia si nemôžu byť ničím istí.
Ocino sa stretol s jedným známym, ktorý vlastní pizzeriu. Rozprával mu, že nedávno za ním prišiel bezdomovec. Nebol neslušný, ani moc špinavý. Len si kľakol na kolená a povedal: "Prosím vás, dajte sa mi najesť, lebo umriem od hladu."
Samozrejme, že mu pomohol. Pretože to nebol jeden z tých bezdomovcov, čo by vypýtal peniaze a minul ich na alkohol a cigarety.
A povedzte mi, kto je v dnešnej dobe absolútne šťastný?

Again.

16. října 2011 v 10:54 | Petra |  Diary
A tak končí môj viac-menej voľný týždeň a večer sa poberiem na internát.
Pravdupovediac, vôbec sa mi nechce, ale čo sa dá robiť. Som zvedavá, koľkokrát sa pohádam so spolubývajúcou. :D Ale ako vždy, bude tam celkom sranda.
Len škoda, že niektoré osoby nedokážu pochopiť, že občas už večer nemám chuť vytiahnuť päty z poschodia (piateho, výťah je len pre vychovávateľov= väčšinou vypnutý) a chcem stráviť večer pri babách na niektorej izbe, alebo si chcem proste pospať.
Je fakt neznesiteľné, keď vám niekto vkuse hovorí, čo máte robiť, hlavne keď je od vás (o trochu) mladší. A ja nie som ten typ človeka, čo by si to nechal.

Včera, keď som jedla rezeň so zemiakovým šalátom, počúvala hudbu a v krbe horel oheň, cítila som sa ako na Vianoce. Už chýbal len stromček.
Ale, Vianoce tu ešte nie sú...práve preto musím ísť v pondelok do školy a dnes na intrák.
A zaručujem vám, že ak ma spolubývajúca ešte raz naštve, nebudem taká tolerantná. :D :)
Ozvem sa v priebehu týždňa. :-*
keby to náhodou niekoho zaujímalo

On the edge.

14. října 2011 v 10:42 | Petra |  Diary
Včera som rozmýšľala o rôznych veciach. Možno to bolo nudou, možno tým, ako som v poslednom čase deprimovaná. Najradšej by som spala. Od rána do večera a od večera do rána. Problém je ten, že nemôžem spať. Každú noc (alebo počas poobedňajšieho šlofíka) sa mi sníva kopa snov, ktoré sú zamotané, nevysvetliteľné a občas strašidelné. Neustále sa budím a buďte si istí, že by ste ma potom nechceli zažiť zrána.
Tento týždeň som bola v škole len v pondelok a utorok, dochádzala som, pretože ísť na internát pre dva dni sa mi neoplatí. Konali sa nejaké športové udalosti, a ja nemám vonkoncom záujem prechládnuť pri raftovaní na Váhu.
Spomínala som, ako som deprimovaná?
Každopádne, tento týždeň som spala (ak sa to tak dá nazvať) na svojej veľkej, mäkkej posteli, ale keď v nedeľu prídem na intrák, znovu sa budem prehadzovať na tom tvrdom matraci a výhybať sa pružine, ktorá ma tlačí na chrbte. Znovu sa budem hádať so spolubývajúcou, aby bola konečne ticho a nechala ma sa učiť, alebo, aby vypla hudbu a nechala ma spať.
Možno som teraz sčasti demotivovaná, ale má to aj svetlé stránky a asi si potrebujem úplne zvyknúť.
Ľudia hovoria, že americké filmy sú vymyslené rozprávky.
Podľa mňa pravdu nemajú. Všetko je založené na skutočnosti a teraz, keď som na strednej, presvedčila som sa o tom.
Občas si pripadám, akoby som sa naozaj ocitla v nejakom hollywoodskom filme. Po škole sa prechádzajú páriky, pekní chlapci, šprti, príliš sebavedomé dievčatá a tie, čo sú úplne v pohode. Na intráku sa to všetko zamotáva. Ale aj napriek tomu, že som na imatrikulácii mala hlúpu úlohu a okrem tej som musela jesť a piť kadejaký humus, mám na ňu dobré spomienky. Tiež na zábavu, ktorá bola po nej, pretože som sa spoznala s viacerými ľuďmi. Ale ani by ste netušili, aké je ťažké zbaviť sa nálepky "ona je tu nová!"
Za a) na imatrikulačkách nemôžeš odmietnuť úlohu, pretože ostatní prídu o zábavu a budú ťa mať za sraba,
za b) nemôžeš sa uzavrieť do vlastného sveta a ako prvák sa dištancovať od ostatných a starších,
za c) musíš kedykoľvek, častokrát sama, nadväzovať rozhovory.
Znie to jednoducho, ale keď patríte k najmladšiemu ročníku, nie je to len tak. :)
Zamýšľala som sa aj nad tým, že život je jednoduchý. Úplne jednoduchý.
To len my, ľudia, máme tendenciu robiť ho komplikovaným. Sťažujeme si úplne všetko, nedávame najavo svoje skutočné pocity, pretože sa toho bojíme. Necháme sa riadiť ostatnými, aby sme ich nezranili. Spoznávame ľudí, ktorí sa tvária ako naši priatelia, ale v skutočnosti nám ubližujú. Nerobíme s tým nič. Neveríme vlastným pocitom a nechávame sa ovplyvňovať názormi druhých, aby sme zapadli. Klameme, aby si o nás ostatní nemysleli niečo zlé, ak sme iní ako oni.
Ale každý je iný, originál. Tak prečo toľko komplikácii? Prečo si nemôžme zastávať svoj názor, svoje sny a pocity, ale nechávame sa strhnúť davom bez toho, že by sme si to vôbec uvedomovali? Nestaráme sa o seba, ale súdime druhých?

Colour your life :)

11. října 2011 v 14:58 | Petra |  Diary
Nebolo by vôbec od veci, napísať článok, ktorý sa bude týkať aj témy týždňa.
A tá terajšia nesie názov Pastelky.
Každý to môže poňať inak, ja osobne na to pôjdem trochu metaforicky. :) Tieto Pastelky nebudem brať ako obyčajné potreby určené na vyfarbovanie, ale ako prostriedky, ktorými môžme rozveseliť (alebo naopak zachmúriť) svoj život.
Samozrejme, naše pocity a náladu vytvárajú aj vonkajšie vplyvy, napríklad počasie, alebo "dnes ma zase naštval/a..."
Ale život je taký, akým si ho urobíš. :) Tak sa snažme myslieť čo najpozitívnejšie, napriek tomu, že občas to nie je ľahké. Odhoďme sivú a čiernu, venujme sa radšej tým žiarivejším farbám, a život bude krajší. ;)
To bolo k téme tohto týždňa...teraz sú tu ďalšie veci, o ktoré by som sa chcela podeliť.
Mali ste niekedy pocit, že si nie ste istí, či vám vaše sny pasujú? Že veríte v niečo, čo je pre vás takmer nesplniteľné? Ja ten pocit mávam často. A aj keď tu píšem o žiarivých farbách nášho života, udržať si optimizmus v tomto svete nie je vždy najjednoduchšie. Neostáva nič iné,len sa snažiť a zotrvať. :) Nám všetkým.

Never. Stop. Chasing.

8. října 2011 v 10:25 | Petra |  Diary
Vypadá to, že leto definitívne odchádza. Ak vyjdú predpovede na tých pár teplejších dní,
bude to určite posledný záchvev.
Kedysi som mala rada zimu. Dážď.
Nevadilo mi to.
Ale teraz som si uvedomila, že potrebujem slnko.
Nielen preto, že nemusím chodiť naobliekaná ako v Rusku,ale preto,
že mi slnečné lúče dodávajú optimistickú náladu.
Teraz, keď sa človek nezaobíde bez dáždnika a viacerých vrstiev oblečenia, je to na nič.
Človek by sa mohol aj zblázniť, ale vhodné počasie si sám nevytvorí.
Jedine, že by sa presťahoval do teplých krajín.
Damn.
Niekedy sa sama seba pýtam, prečo som práve TU.
Malý, ničím nevyčnievajúci štátik.
Všetci mi hovoria: "Ty si sa mala narodiť niekde v Amerike a nie tu!"
Fakt, keby sa na Slovensku rozprávalo po anglicky, možno by to trochu zmiernilo
moju zaujatosť.
Veľa ľudí hovorí, že všetko je možné, pokiaľ dostatočne chceme.
Že neexistujú nesplniteľné sny, len naše obmedzené predstavy toho, čo je možné.
Je dobré veriť tomu.
Ale keď si človek pomyslí, že všetci tí šťastní ľudia na to mali možnosti...
A ešte, keď si to pomyslí človek tak nervný, ako som ja!

Neznášam neistotu.
Že nemám ani poňatia, čo ma čaká, či sa mi splnia sny.
Neznášam svoju súťaživosť a ambicióznosť.

Vraj, akoby som nevedela, kde je realita.

Hello

6. října 2011 v 10:26 | Petra |  Diary
V poslednej dobe sa zabúdam ozývať. Teraz som v škole,čaká ma ešte dvojhodinovka anglickej gramatiky a Slovenčina s 23-ročným učiteľom,ktorého neznášam. Pijem čokoládu a práve zvoní,takže by som mala ísť

"If you can dream it, you can do it." -Walt Disney

2. října 2011 v 12:30 | Petra |  Diary
Zdá sa mi to, alebo naozaj za včerajší deň tento blog navštívilo 5 ľudí?
Celkom ma to teší, síce som bola predtým zvyknutá na takú stovku, ale je to predsa nový začiatok. ;)

Musím sa ešte doučiť britsko-americkú literatúru, konkrétne Greek Mythology na dve strany
a stredovek z UKL (umenie a kultúra).
Asi si myslíte, že som dobre trafená, keď som šla na školu so 16 hodinami angličtiny týždenne, ale mňa to baví. :)
Plus, nemám biológiu,geografiu, chémiu ani históriu.
Budem ju mať budúci rok...po anglicky. :D
Učila som sa do pol druhej rána, minulý týždeň rovnako. :D Za chvíľu mi to začne liezť na mozog. :D

Cítim sa tak trochu zvláštne, pretože som znovu zadobre s tým mojim "objavom" a zároveň neviem, či by nebolo lepšie ostať v pozícii sklamanej a úplne s tým celým seknúť.
Ale keď to sa proste nedá.
Vlastne, všetko sa dá, len treba chcieť.
A ja NECHCEM.
Čo sa týka nadpisu, je to vlastne moje životné motto.
Ale keď sa mi začína dariť, vychádzať, o chvíľu sa niečo iné zničí.
Potom sa už nikomu nechce veriť, že sa mu podarí dosiahnuť niečo, po čom túži už tak dlho a stále sa nič nedeje.
Všetci mi hovoria, že som optimistická a stále sa usmievam.
Ale možno je to len dôvod, aby som zakryla, čo ma trápi.

Kľudne by som ostala ešte zopár dní doma, asi prvýkrát sa mi nechce ísť na internát.
Spočiatku to bolo asi to oduševnenie, ako býva na začiatku šk. roka, ale teraz som unavená, rozhodená a najradšej by som strávila ešte pár dní v našom dome.
Dá sa povedať, že je to ako z nejakého amerického filmu.
Sedíme na chodbe, kamarát hrá na gitare a my spievame,
je tam niekoľko poriadne pekných chalanov, ale jeden je zadaný, ďalší vypadá, že bude a ten tretí má dosť veľké ego.
Je tam typické afektované dievča, ktoré ale poznám lepšie, ako by mohla tušiť.
Zábava, hádky, smiech, plač...tak to chodí.
A stredná je dosť veľký skok, čo sa týka prechodu z ôsmeho ročníka.
Stále si zvykám na profesorov (aj keď sú len učitelia), na naše zvonenie formou pesničiek od svetových hviezd alebo aj tých slovenských, na to, že nikto vás tam tak nekontroluje a prakticky je na vás, či chcete niečo vedieť alebo nie.
Zvykám si na to, že ešte som v škole len mesiac a už mám zakladač plný papierov s úlohami a učivami...

To mi pripomenulo, že sa fakt musím ísť učiť. :-*

And I hope you are happy, wherever you are

1. října 2011 v 12:31 | Petra |  Diary

Asi nie je celkom najmúdrejšie vracať sa stále k tým istým veciam, keď by ste na ne najradšej zabudli.
Opakovať stále to isté a čakať, že sa to zmení, je ako stále čítať tú istú knihu a dúfať v iný koniec.
Jasné, pre môj vek je úplne bežné byť dievča so zlomeným srdcom a skúšať ho vypustiť z hlavy. A viete čo? To aj tak nejde...

Začínalo mi byť fajn bez neho, pretože mi moc ublížil, našla som si nových priateľov, zapáčil sa mi jeden chlapec z internátu, a potom príde on...a všetko to vo mne pomieša.
Keď si niekto po dvoch týždňoch uvedomí, že ho mrzí, čo sa stalo, podľa mňa to nemyslí až tak úprimne. Neviem prečo, ale už ľuďom tak neverím. Sklamala som sa v toľkých a toľkokrát, že by nemalo žiadny zmysel to rátať. Naučila som sa spoliehať iba na seba a svoju rodinu, pretože to je najistejšia opora. Som samostatnejšia, odkedy som na internáte a snažím sa robiť niečo preto, aby som si splnila sny, aj keď mi je dosť ľúto, čo sa deje.
And I hope you find it
What you're looking for
And I hope it's everything you dreamed your life could be
And so much more
And I hope you're happy
Wherever you are