On the edge.

14. října 2011 v 10:42 | Petra |  Diary
Včera som rozmýšľala o rôznych veciach. Možno to bolo nudou, možno tým, ako som v poslednom čase deprimovaná. Najradšej by som spala. Od rána do večera a od večera do rána. Problém je ten, že nemôžem spať. Každú noc (alebo počas poobedňajšieho šlofíka) sa mi sníva kopa snov, ktoré sú zamotané, nevysvetliteľné a občas strašidelné. Neustále sa budím a buďte si istí, že by ste ma potom nechceli zažiť zrána.
Tento týždeň som bola v škole len v pondelok a utorok, dochádzala som, pretože ísť na internát pre dva dni sa mi neoplatí. Konali sa nejaké športové udalosti, a ja nemám vonkoncom záujem prechládnuť pri raftovaní na Váhu.
Spomínala som, ako som deprimovaná?
Každopádne, tento týždeň som spala (ak sa to tak dá nazvať) na svojej veľkej, mäkkej posteli, ale keď v nedeľu prídem na intrák, znovu sa budem prehadzovať na tom tvrdom matraci a výhybať sa pružine, ktorá ma tlačí na chrbte. Znovu sa budem hádať so spolubývajúcou, aby bola konečne ticho a nechala ma sa učiť, alebo, aby vypla hudbu a nechala ma spať.
Možno som teraz sčasti demotivovaná, ale má to aj svetlé stránky a asi si potrebujem úplne zvyknúť.
Ľudia hovoria, že americké filmy sú vymyslené rozprávky.
Podľa mňa pravdu nemajú. Všetko je založené na skutočnosti a teraz, keď som na strednej, presvedčila som sa o tom.
Občas si pripadám, akoby som sa naozaj ocitla v nejakom hollywoodskom filme. Po škole sa prechádzajú páriky, pekní chlapci, šprti, príliš sebavedomé dievčatá a tie, čo sú úplne v pohode. Na intráku sa to všetko zamotáva. Ale aj napriek tomu, že som na imatrikulácii mala hlúpu úlohu a okrem tej som musela jesť a piť kadejaký humus, mám na ňu dobré spomienky. Tiež na zábavu, ktorá bola po nej, pretože som sa spoznala s viacerými ľuďmi. Ale ani by ste netušili, aké je ťažké zbaviť sa nálepky "ona je tu nová!"
Za a) na imatrikulačkách nemôžeš odmietnuť úlohu, pretože ostatní prídu o zábavu a budú ťa mať za sraba,
za b) nemôžeš sa uzavrieť do vlastného sveta a ako prvák sa dištancovať od ostatných a starších,
za c) musíš kedykoľvek, častokrát sama, nadväzovať rozhovory.
Znie to jednoducho, ale keď patríte k najmladšiemu ročníku, nie je to len tak. :)
Zamýšľala som sa aj nad tým, že život je jednoduchý. Úplne jednoduchý.
To len my, ľudia, máme tendenciu robiť ho komplikovaným. Sťažujeme si úplne všetko, nedávame najavo svoje skutočné pocity, pretože sa toho bojíme. Necháme sa riadiť ostatnými, aby sme ich nezranili. Spoznávame ľudí, ktorí sa tvária ako naši priatelia, ale v skutočnosti nám ubližujú. Nerobíme s tým nič. Neveríme vlastným pocitom a nechávame sa ovplyvňovať názormi druhých, aby sme zapadli. Klameme, aby si o nás ostatní nemysleli niečo zlé, ak sme iní ako oni.
Ale každý je iný, originál. Tak prečo toľko komplikácii? Prečo si nemôžme zastávať svoj názor, svoje sny a pocity, ale nechávame sa strhnúť davom bez toho, že by sme si to vôbec uvedomovali? Nestaráme sa o seba, ale súdime druhých?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 supe... supe... | 14. října 2011 v 18:25 | Reagovat

Nechala si sa inšpirovať? :) Hlavne v tej druhej časti, čo? :) To s tým bažantským.. je to fajn, že nemusíš sa cítiť trápne, pretože si nová a ostatní-starší sa správajú ako tvoji kamaráti, lebo sami vedia, aké to bolo, keď boli na tvojom mieste. Keby sa tak každý vedel vžiť do druhého kože aj v iných situáciách.
A neznášam, keď sa niektorí starší žiaci na nás divne pozerajú a niekedy si neodpustia poznámky typu: Tí prváci sú riadne divní. Akoby oni neboli prváci. Som rada, že väčšina je v pohode. :)
A inak, keby som bola s Barčou na izbe, tak si navzájom vytrháme vlasy. :)
A..... PÁČI SA MI TVOJ ČLÁNOK!! :D
Fakt.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama