Brick By Boring Brick, 2.časť- Will I ever be happy?

15. prosince 2011 v 15:30 | Petra |  Brick By Boring Brick
"Will I ever be happy?"




Prázdniny sa končia a ja sa zajtra znovu ocitnem v tej obrovskej súkromnej škole, uvidím tie isté (a aj nové) tváre, pretrpím zdĺhavý príhovor riaditeľky...
Baby, súrny prípad. O hodinu buďte všetky u mňa. Katherine.
Monitor môjho počítača sa rozsvietil pri prijatí novej správy od mojej kamarátky. Úprimne, chcela som zostať doma, prečítať si nejakú dobrú knihu alebo pozrieť film, no toto mi nabúralo plány. Prezliekla som sa do bieleho topu od Chanelu, sivej sukne, obula si topánky na nízkom opätku a ani si neuvedomila, ako ten čas letí. Zavolala som šoféra Paula, aby ma odviezol ku Katherine, keďže peši by mi to trvalo asi pätnásť minút.
Bola som zvedavá, či sa tam dovalí aj Jennifer, pretože len včera večer prišla z Milána, kde strávila polovicu prázdnin. Tipujem, že si doniesla celý nový šatník.
Keď som dorazila, všetci tam už boli (dokonca aj Jenn) a čakali na mňa. Pri tom zhone som sa nestihla ani zamyslieť, prečo asi Katherine zvolala takýto míting.
"Potrebujem vedieť,"prehovorila takmer diplomatickým tónom,"čo si zajtra každá z vás oblečie do školy. Nesmieme vypadať, že jedna druhú kopírujeme."
V mysli som rátala do desať, aby som na ňu nevybehla. Kvôli niečomu takémuto som tu prišla? To som mohla ísť päť blokov pešo a prísť neskôr, o nič by som neprišla.
"Fialové saténové šaty, Mango."zareagovala hneď Kirsten. Katherine len prikývla a ja som čakala, či si to náhodou nebude chcieť aj zapísať. Cítila som sa ako na zasadnutí parlamentu. Bol tu však jeden háčik, dôvod zasadnutia bol až neuveriteľne smiešny.
"Myslím, že budem mať na sebe tú svetlohnedú blúzku od Diora a o ostatnom sa ešte rozhodnem."povedala som v snahe čo najrýchlejšie ukončiť túto debatu. Práve teraz som mohla sedieť pred telkou s nealkoholickým mojitom v ruke a užívať si posledný deň prázdnin.
Všimla som si, že Katherine na mňa trochu zvláštne pozerá. Žeby mohla vidieť, čo sa mi preháňa hlavou?
"Čo sa deje?"opýtala som sa dúfajúc, že som ju akýmkoľvek spôsobom neurazila. Čo to tu táram? Predsa som jej len povedala, čo si idem obliecť.
Súcitne sa na mňa zadívala a povedala: "Vieš, tú blúzku by si si nemala dávať. Dosť ťa rozširuje. Teda, možno to nebude práve ňou. Nechcela by si skúsiť tú diétu, o ktorej..."
"Si mi hovorila, viem."doplnila som ju. Bola som zaskočená z toho, čo mi rozprávala. Budem musieť začať nosiť iné veci.
Všetky štyri dievčatá na mňa spýtavo hľadeli.
"Fajn, môžem to vyskúšať."vzdychla som si. Katherine vstala, vybrala z poličky hŕbku papierov a podala mi ich do ruky. Hmmm, vraj účinná diéta pre rýchle chudnutie...
Odišla som trochu skorej ako ostatné kamarátky, pretože som sa vyhovorila na dôležitú návštevu otcových známych. Naozaj mala prísť, ale že až o ôsmej večer som sa nezmienila.
Rozhodla som sa, že nebudem zbytočne volať Paula, ale radšej sa prejdem. Všade okolo mňa pobehovali uponáhľaní ľudia, niektorí išli z práce, niektorí do práce.
Keď som bola len pár metrov od domu Katherine, medzi tými všetkými ľuďmi naokolo som si všimla chlapca, ktorý vchádzal do vedľajšej budovy Starbucksu. Bol celkom vysoký, s hnedými vlasmi a tmavými očami. Zazdalo sa mi, že pri dverách na nepatrnú chvíľku zastal a pozeral sa na niekoho blízko mňa. Otočila som sa, ale bolo za mnou toľko ľudí, že som nemohla zistiť, na koho upieral pohľad. Manželský pár v strednom veku, kopa usmievajúcich sa tínedžeriek a dlhonohá blondína oblečená v kvetovaných letných šatách a horčicovom saku, ktorá zrejme upútala jeho pohľad. Tak trochu ma zamrzelo, že mňa si len tak niekto nevšimne. Keď som sa otočila späť, už tam nebol.
Cesta domov mi trvala podstatne dlhšie ako obvykle, pretože som sa chcela nadýchať čerstvého vzduchu a len tak premýšľať. O hocičom.
O tom, prečo som sa rozhodla patriť medzi tie umelé dievčatá bez citov.
O tom, prečo napriek tomu, že medzi ne patrím, vidím na sebe samé chyby.
O tom, prečo som ešte stále nenašla pravú lásku.
O tom, prečo mám všetko čo chcem, okrem niekoho, kto by ma miloval.
A o tom, či sa niekedy budem cítiť dokonale šťastná.
Keď som sa dovalila domov, tak trochu zničená sama zo seba a z mojich pesimistických myšlienok, vycupkala som hore po bielych točitých schodoch.
Dom bol úplne prázdny, ocko ešte neprišiel z práce, tipujem, že sa zdrží minimálne do siedmej večera a mama predstavuje svoju novú kolekciu v Paríži, takže sa vráti až budúci týždeň. Keby mi nezačínala škola, letela by som tam s ňou, ale moji rodičia mi neustále vtĺkajú do hlavy, že vzdelanie je prvoradé. Možno ma svojou návštevou poctí Jason, môj dvadsaťdvaročný brat. Ukáže sa tu priemerne tak dvakrát do týždňa, inokedy totiž lieta zo štátu do štátu.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama