Říjen 2012

Memories

31. října 2012 v 16:33 | Petra |  Diary
Čoraz častejšie pristihnem samú seba v hlbokej nostalgii.
Ako spomínam na staré časy, pred rokom, dvoma, ďalej a ďalej...
Na kedysi dve moje najlepšie kamarátky.
Na to, ako som sa bez najmenších výčitiek napchávala hlúposťami a neriešila svoju váhu.
Na dni, ktoré som strávila za PC, písala, písala a písala...
Na toho chlapca, čo mi neskutočne pomotal hlavu.
Na to, ako som sa prvýkrát cítila dosť pekná na to, aby som mohla zaujať chlapcov.
Na všetky predstavy, ktoré som si vytvárala v hlave.
Na to, ako som snívala, že budem jedno z tých populárnych dievčat...

S mojimi dvoma (ex)kamarátkami sa dnes už ani nestretávam.
Dávam si pozor na to, čo jem a stále premýšľam o chudnutí.
Počet hodín presedených za PC alebo notebookom sa radikálne znížil.
Nejako som sa dostala z poblúznenia tým chlapcom, hoci ho mám stále veľmi rada.
Začínam si celkom ochotne privykať na myšlienku, že som sa zmenila a mohla by som sa niekomu páčiť.
Moje predstavy sú teraz trochu iné, realistickejšie, no stále krásne.
A ak to môžem takto neskromne vyhlásiť- som jedno z tých dievčat.
Nie také, čo nutne potrebuje pozornosť všetkých naokolo. No také, čo má skvelú rodinu, priateľov, školu a užíva si svoj život.
Pred dvoma rokmi by som si pomyslela, že žiadne akcie s priateľmi mi v živote chýbať nebudú. Mala som ich veľa, ale občas bolo ťažké vychutnávať si chvíle s nimi. Prišlo obdobie, keď som najradšej bola bez nich.
No ako som prišla na novú školu, všetko sa zmenilo. A som za to rada, pretože spoločné konverzácie, zábava a smiech dokážu do života priniesť toľko optimizmu, až je tomu ťažké uveriť.

Happy Halloween!

28. října 2012 v 21:31 | Petra |  Diary
Rozmýšľala som.
(naozaj!!!)
Hoci sa to často nestáva. Teda, ja som skôr PREmýšľala.
Možno ak sa prestanem konečne sťažovať na to, čo sa mi nepáči a čo nemám, ale budem sa sústrediť na tie skvelé skutočnosti okolo mňa (a že ich je fakt veľa), nájdem, čo hľadám. Hmm, lepší výraz by bol, že ono si to napokon nájde mňa.
Začínam sa učiť byť trpezlivá, čo ma síce stojí veľa námahy, no postupne to ide. A tak prosím a čakám. Klopem a bude mi otvorené.
Pravdepodobne zniem ako blázon v optimistickej nálade, no ja cítim, že to, čo chcem, sa blíži. Niekedy len celkom slabunko, ale predsa. Inokedy som zas šťastná, akoby som to už mala.
Zajtra chcem vkročiť do nového týždňa s elánom, i napriek nevľúdnemu počasiu. Nebudem nikomu klamať- nemám rada zimu. Ale už tu žijem nejaký ten rok a keďže v budúcnosti plánujem usadiť sa niekde úplne inde, pokúsim sa užiť si to pre prípad, že by mi sneh a mráz chýbal.
Ešte dnes tu píšem hlavne preto, že z pondelka na utorok spím u kamarátky, aby sme sa ráno mohli pripraviť na Halloween. Áno, uvidím každého jedného študenta našej školy v nejakej maske a potajme dúfam, že MC môjde za kulturistu a mne sa naskytne pohľad na tehličky na jeho bruchu. Kým vieš snívať, tak máš nádej...
Okej, takže, aby sme si to zhrnuli, v utorok ráno sa s kamarátkou vydáme ako dve vybielená indivíduá do školy a budeme pevne veriť, že budeme aspoň o trochu príťažlivejšie, než všetci ostatní študenti prezlečení za upírov. Náš nápad síce nie je moc originálny, ale upíry sú populárni a sexy. Čo sme bez všetkej skromnosti aj my, tak nám držte palce. ;-)

The Girly Things #3

28. října 2012 v 10:21 | Petra
"dúfanie, že ťa pozve vonku."
viac v celom článku

The Hills High, 8.časť- No man, no fears

27. října 2012 v 13:06 | Petra
Viem, že nová časť príbehu tu dlho nebola. No aj tak to chcem dotiahnuť do konca, aby som si nemusela vyčítať, že som
ďalšiu vec zanechala nedoriešenú.

26. október 2012 - Domov, sladký domov

26. října 2012 v 18:41 | Petra |  Diary
Zo svojho milovaného domčeka sa Vám hlási Vaša (milovaná) skvele naladená adminka!
Človek sa vždy rád vracia domov, nech mu je niekde inde akokoľvek dobre. A presne tak to je aj v mojom prípade. Začiatkom týždňa blog vyzeral celkom rozbehnuto, ale áno, to by som nebola ja, keby sa to na utorku NEZASEKLO.
Lenže v stredu som prišla domov (ku starkým) až o pol ôsmej, mala som dramatický + sme boli s kamarátmi v čajovni. Vo štvrtok sme zase boli v obchodnom centre a to som prišla pre zmenu o siedmej. :D
Takže prepáčte, ale konečne ŽIJEM a preto som nebola schopná nič napísať, chcela som využiť, že na štvrtok a piatok sa nemávame moc učiť. Ooou a áno, bolo sa treba odmeniť novými rifľami, tričkom a dvoma knižkami za to, že som sa tak svedomito naučila matematiku. Dobre čítate, matematiku.
Pred chvíľou sme s rodičmi večerali kuracie prsia so zeleninou, podotýkam bez kvapôčky oleja, takže som mohla prežúvať, prežúvať a prežúvať bez výčitiek. Jasné, že týmto sa ešte nič neskončilo, ale ženská časť čitateliek (čo sú asi všetci), skúste pochopiť môj náhly návrat domov (dobre, nie tak náhly, boli zápchy) + mám svoje dni...
Takže si zapnem film, budem čítať knihu, jesť, počúvať hudbu, chatovať, snívať a všetky tie typické veci. Som dostatočne spoločensky vyžitá, takže v piatok večer nepotrebujem žiadnu párty.
Stačí mi, že ma doma privítali rodičia a moje plyšové ponožky ♥.
áno, áno, o týchto zlatíčkach hovorím.

Báseň: Pohľady

23. října 2012 v 18:20 | Petra |  Úvahy
Na chvíľu sa smiala,
nemyslela na ďalšie zo sklamaní,
nechala sa viesť radosťou,
čo z úsmevu pramení.

Okolo nej priatelia,
ako vždy tak bezstarostní,
zaoberať sa otázkami nemusia,
prečo je svet tak zlostný?

Vtiahnutá do prúdu slov,
optimizmu a nádeje,
no len na moment sa otočí,
a tam kde bola zasa je.

Úsmev jej klesne,
hneď ako ho zbadá,
v duchu sama sebe hlesne:
"Prečo ho len mám tak rada?"

On pozerá sa do jej očí,
úprimných a zranených
no ako vždy, zaryte mlčí,
nevie o nociach prebdených.

Že modrú v jeho očiach všimla si,
keď sa im stretali pohľady,
"Bola som naivná,"myslela si,
pretože nezlomili tie ľady.

Spomínala na tie jeho slová,
čo mu jedného večera z úst vykĺzli,
no bola to zrejme len náhoda holá,
presne tak, ako jeho pery na jej líci.

Aj on si vtedy všimol svit mesiaca,
nočné nebo hviezdami posiate,
ale že mu dievča pohľady opláca,
to už nebolo tak okaté.

"Tvoja chyba,"vyčítala si sama,
a tak len tíško neďaleko sedela,
vravela si, že je predsa dáma,
pohľad svoj zlomený, do zeme klopila.

Niečo je zle

22. října 2012 v 20:57 | Petra |  Diary
Sedím na posteli v mäkkých perinách.
Čerstvo umytá, vo voňavom pyžame.
Predo mnou otvorený karis blok, nachystaný na prekladanie učiva z fyziky.
V ušiach slúchadlá, zapnutí skvelí Nickelback a ich bombová pieseň If everyone cared.
Oproti posteli zrkadlo.
Pozerám sa na mladé dievča, navonok spokojné.
No keby sa niekto bližšie prizrel, videl by, že jej oči hovoria niečo iné.
Že niečo je zle.

Oooooh, great!

19. října 2012 v 19:43 | Petra |  Diary
Hello!
Dúfam, že ste sa nezľakli, keď sa po tej párty po mne zľahla zem. Som živá a zdravá, jeden tretiak mi dokonca dal titul Prváčka roka iba kvôli tomu, že som tam absolútne nič nepila. Poviem Vám, veľmi ušľachtilá nominácia, malo by sa to zaviesť na Teen Choice Awards. Bezkonkurenčne by som všetkých porazila.

Aby som Vás toľko nenapínala, áno- užila som si to naplno. Vyskytli sa aj také situácie ako utekanie pred policajtmi, samovražedné sklony môjho spolužiaka, neprimerané pitie, rozbitý záchod (JA SOM NECHCELA! :D) a keď nás o štvrtej ráno z toho podniku poslali preč, prišiel ďalší problém: Kde budeme spať?
A tak sme sa túlali, najprv sme plánovali zabrať školský trávnik, ale bránička bola zamknutá a po predošlej skúsenosti a rukami poškriabanými do krvi od plota (mňa sa to,našťastie, netýka) sme už nechceli pokúšať šťastie.
F (vojde niekomu do záhrady a nespokojne mrmle): "Tu zboku sa tu musí dať ísť!"
M (ironicky): "Vôbec teraz nie je na cudzom pozemku..."
Ja: "F. ? Vieš o tom, že si vošiel do niekoho záhrady?"
F: "Tak si tu mali dať plot!"

Dlhý článok: na vlastné riziko

Ani napriek dobrodružnosti môjho kamaráta sme nenašli spôsob, ako sa dostať na lavičky na školskom trávniku, tak sme tam teda stáli v kruhu a vypúšťali z úst jeden nezmyselný nápad za druhým. Vyprodukovať niečo schopné o pol piatej ráno po prebdenej noci je celkom ťažké. Ešte šťastie, že som mala jedlo.
F: "Nemáte niekto niečo jesť?"
Zoberiem chlieb a podám mu ho. "Zjedzte aj ten druhý."
F: "M. dáš si?"
Pýtať sa toho chlapca či si dá bolo celkom zbytočné, on totiž zje všetko. No a to by nebola dobrodinka Peťka, keby nemala aj obrovskú Milku, ktorú F rozdával na prídel, akoby bola jeho.

Po tomto kalorickom posilnení sme sa rozhodli ísť na stanicu, že tam bude aspoň teplo. Lenže to sme trochu nedomysleli, pretože nakoniec nás tam zakotvilo asi 30 a o pár minút sa nám už pokladníčka vyhrážala policajtami.
Great, išli sme sa pozrieť do jednej krčmy, ktorú vlastne tvorí len malá búdka a prístrešok s lavičkami, že tam snáď prespíme. Nepodarilo sa- zamknuté.
Chvíľu sme dokonca uvažovali aj o prevezení sa autobusom do neďalekého mesta,že budeme aspoň chvíľu v teple. Ale narvite sa celá grupa do autobusu, choďte tam a zasa späť, všakže...
Šofér autobusu skoro privrzol V, keď sa snažil vyjsť, pretože sme zmenili názor.
Ďalší míľnik bolo Tesco Express, to ale bolo, samozrejme, zatvorené, tak sme do šiestej rána čakali na autobusovej zastávke a ja s P sme nakoniec prišli na to, že v Tescu nič nechceme a keďže o šiestej otvárajú školu, pôjdeme sa vyspať do šatní. Opustili sme ostatných, aby sme im tam neznižovali vekovú kategóriu (v našej skupinke boli samí starší) a doslova sa rozbehli do školy, aby sme mohli spať čo najviac.
A hádajte čo? Nezaspali sme.
Odišli sme hneď po tom, čo sa v našej prváckej šatni D vyčúral do rohu. Keby som na to mala síl, udusím ho. Tak sme si vyšli na druhé poschodie, sadli si na sedačky ako forever alone, P bola akási čulá a vkuse sa ma niečo pýtala,lenže ja som sa zmohla len na prispaté mrmlanie, tak to vzdala. Po schodoch zrazu išli ľudia, konkrétne dvaja druháci a jeden telefonoval. Mrzuto som im naznačila, nech sú ticho. Skvelý prvý dojem, ale moje unavené oči ešte vtedy nerozoznali, akí sú pekní.
"Baby, však poďte s nami tu do triedy, tam sú radiátory." Pravdepodobne si všimli, že nás tam klepe od zimy. Vstala som a úprimne, nebolo to kvôli tým radiátorom. Tak sme si tam teda pospájali stoličky a asi na desať minút zaspali.
Postupne sme sa pozobúdzali a začali sa rozprávať o kadečom, no polovicu z toho si ani nepamätám. A čoskoro prišlo osem hodín a my sme sa museli pobrať na hodiny.
Počas dvoch angličtín mi neskutočne kvickala hlava, cez telesnú som si musela opakovať veci na test zo SJ, na matike nám profesor dovolil spať (najlepší matikár na Zemi!), chémia sa dala a na tom teste som skoro zaspala.
Ale stálo mi to za to, lebo sa teraz bavím s veľa ľuďmi. Keď sa mi ráno v škole prihovoril jeden tretiak, nevedela som, či mám najprv odpadnúť alebo tancovať.
Áno,áno. Stále som pubertiačka.
Ale užívam si to. ;)

Me & Party? When did that happened? :D

14. října 2012 v 11:11 | Petra |  Diary

A year ago, I would've never guessed my life would be the way it is now...

Nezmenila som sa. Som len šťastnejšia. Píšem, pretože sa nehorázne teším na dnešný večer/noc.
Tí blázni z našej školy (tretiaci) zorganizovali párty pre prvákov- z nedele na pondelok. Čiže dnes žiadny spánok, a ráno rovno škola. Som zvedavá, ako budeme všetci vyzerať. Ja pravdepodobne dopadnem najlepšie, keďže nepijem.
Keby som ostala na starej škole, len prežívam zo dňa na deň a zúfalo čakám na prázdniny.
No spravila som dobrú vec, že som sa rozhodla pre inú školu. Nielen, že je tam viacej angličtiny, ale aj ľudia sú oveľa priateľskejší.
Stále nepotrebujem piť, aby som sa zabavila. A nemienim to zmeniť.
Chcem len spoznávať ľudí, stále viac a viac. Možno niektorý charakter sklame, ale každý sme iný.
Konečne nie som len dievča zo školy.

Get out of my head,please.

13. října 2012 v 19:57 | Petra |  Diary
N zavesená na telefóne so svojím milovaným.
A kompletne rozjarená, práve sa vrátila z rande.
NK rozpráva o tom, kedy príde jej chlapec.
M vysvetľuje, kto sa jej páči.
B stále dookola mele o chalanovi ašpirujúcom na jej frajera.

Ja sedím, usmievam sa, pijem virgin coladu a tvárim sa, že moje feministické sklony mi absolútne nepovolia rozmýšľať nad mužským pohlavím. OMYL.
Mám ho plnú hlavu. A neviem, ako ho dostať von.
Asi nie som tak odolná, ako som si myslela.