Listopad 2012

All the things.

27. listopadu 2012 v 12:29 | Petra |  Diary
Čo sa týka predošlého článku...už to nechcem riešiť.
Chvíľami som rozmýšľala, že ho úplne vymažem, ale možno bude lepšie, ak sa naň občas pozriem a uvedomím si, ako to skutočne je. Niekedy je ťažké čeliť pravde.

Učitelia nám až do štvrtku štrajkujú, takže mám veeeeľmi predĺžený víkend. Nenaučila som sa nič z toho, čo som sa chcela, takže som sa trochu sklamala. Ale mám predsa ešte čas.
Musím si hlavne pozrieť tú bio, škoda len, že toľko kostí neviem poriadne pomenovať ani slovensky, nie to ešte anglicky.
Nachádzam sa v takom zvláštnom stave, kedy by som najradšej stále iba spala. Aby som zabila čas a nemyslela na veci, ktoré sa mi objavujú v hlave. Určite aj Vy mávate takéto nálady. Pravdepodobne je to tým, že nie som v škole, som celkom ďaleko od svojich kamarátov, nemám čo robiť.
Počas školy bývam väčšinou vyťažená a môj týždeň vypadá po vyučovaní asi nejako takto:
PONDELOK: učenie sa, čajovňa s kamarátmi alebo nakupovanie
UTOROK: učenie sa, fitko
STREDA: kamaráti, dramatický krúžok, učenie sa
ŠTVRTOK: učenie sa, fitko
PIATOK: odchod domov ;)

Chcela by som už konečne dokončiť svoju knihu. Neviem sa ale dokopať k opravovaniu jednotlivých scén a opätovnému korigovaniu všetkého, čo sa mi tam nepáči. Ja viem, ja viem, väčšiu časť už mám za sebou- je už predsa napísaná. Ale ani netušíte, ako ma hnevá, keď niektoré situácie neviem patrične vyjadriť slovami a vytvoriť tak v čitateľovi pocit, o ktorý mi ide. Pokúšam sa na tom zapracovať.

A čo vy, chodíte do školy, alebo máte leháro podobne, ako ja?

0 is not a size.

26. listopadu 2012 v 0:54 | Petra |  Diary
"Čím si chudšia, tým je to horšie."
To mi dnes povedala moja mamka na moje večné slzy a trápenie sa pre svoju postavu.
Aj ja som spadla do diery plnej večne nespokojných dievčat, čo nedokážu milovať samú seba.
A hoci mi všetci hovoria, aby som s tým prestala, nejde to.
"Peťka, ty ješ tak zdravo, až je to nezdravé. Najedz sa už niečoho poriadneho, prosím ťa."
Toto bol pre zmenu výrok mojej kamarátky.
Ale ako to vysvetlíte človeku, ako som ja?
Keď sa raz začnete kontrolovať, nie je cesty späť.
A tak z môjho jedálnička odputovali preč takmer všetky cestoviny, pečivo, zemiaky...
Až tam zostala len zelenina, cereálie, jogurty, bebe keksy, polievky a chudé mäso. Vlastne som si až v tejto chvíli uvedomila, akým fádnym sa môj jedálniček stáva.
Dievčatá, mám pre Vás jeden veľmi dôležitý odkaz.
Nikdy sa nenechajte ovplyvňovať spoločenským názorom na krásu. Máte predstavovať vlastný typ krásy, nie ten, ktorý vidíme na každom kroku.
Prosím, držte sa.

To, čo potrebujem

23. listopadu 2012 v 19:54 | Petra |  Diary
Človek ani nemusí veľmi pátrať, aby zistil, čo potrebuje.Toto poznanie príde k nemu počas života samo, a keď sa spätne pozrie na svoje zážitky, uvedomuje si to ešte jasnejšie.
Láska. Rodina. Priatelia. Smiech. Slzy. Umenie.
To sú asi tie najhlavnejšie "veci" na ktorých som doslova závislá.
Láska- pretože ju potrebuje každý a je jedno, koľko má rokov. Všetci potrebujeme pohladenie, milé slovo, objatie alebo iný prejav.
Rodina- bez nej by môj život neznamenal nič. Lebo práve podpora od ľudí, čo sa nazývajú mojou rodinou, je to najdôležitejšie. Moji rodičia, bratia, švagrinky, neter, starí rodičia, krstní rodičia, bratranci a sesternice... :)
Priatelia- až do začiatku tohto školského roka som myslela, že nie sú tak potrební. No prišla som na to, že ak človek nemá priateľov, nemohol by byť šťastný. Veď s kým by som si založila blog, chodila nakupovať a do fitka, ak nie s Mirkou? S kým by som sedela na chodbe a komentovala pomaly každého exota na škole, ak nie s Kikom? Kto by mi večne pílil uši o novom objave, ak nie Paťka? Kto by mi rozprával, ako už ide prestať fajčiť, ak nie Ľubo? Kto by si ma večne doberal, ak nie Dávid?
Smiech- smejem sa často. A rada. Je na tom niečo zlé?
Slzy- áno, aj tie potrebujem. Občas sa to všetko vo mne nakopí a ja si proste prostredníctvom nich musím uľaviť. Ale to my všetci.
Umenie- čím sa lepšie uvoľnujú všetky pocity, než písaním? Fiktívne príbehy, články, denníček, to všetko až neskutočne pomáha. Plus hudba. Jej počúvanie dokáže zlepšiť náladu o stoosemdesiat stupňov.
Existuje ešte niekoľko ďalších vecí, bez ktorých nemôžem existovať. Ale to je už poňaté (prevažne) z materiálneho hľadiska.
Nakupovanie- nejdem tu nikomu klamať, som asi najväčší shopaholic môjho okolia. Svetríky, hlavne tie teraz milujem!
iPhone- myslím to vážne. Kto si ten mobil kúpi raz, už do ruky nevezme žiadny iný, jedine novšiu verziu. A keďže sa moje zlatíčko s pamäťou 32GB pokazilo, momentálne čakám na nový. Budúci týždeň budem oficiálna majiteľka iPhone 5. ;)
Čínska kuchyňa- yes, jedlo. Je tak ľahké a zdravé, že som si ho doslova zamilovala.
Fitness- ten pocit zadosťučinenia, keď prídete z posilňovne a rútite sa rovno do skvelej sprchy.
Knihy & filmy- naivné, realistické, sci-fi či tajomné, to všetko je moje.
Nesýtená minerálka- samozrejme, že sa niekedy cítim ako namyslená modelka (hoci na to nemám postavu), keď sa niekde premávam na dvanásťcentimetrových opätkoch a s bonaquou v ruke, ale každý má na takéto chvíľky občas právo. :D

Toto bol článok o prvkoch potrebných v mojom živote. Čo tie Vaše? ;)

Alyson Noël- Alex na ex

23. listopadu 2012 v 19:09 | Petra |  Books
Mladá Kalifornčanka Alex je veľmi pekná a múdra. Zdá sa, že má vlastne úplne všetko.
No ju aj jej najlepšiu kamošku M už nudí život v Orange County. Obe sa rozhodnú spoznať LA, kde sa stretnú aj s dvoma bohatými, vplyvnými (a hlavne staršími) mužmi. Všetko sa zdá dokonalé, až na pár vecí. Alex klame o svojom veku, čoraz viac si zhoršuje známky v poslednom ročníku a zisťuje, že M ani náhodou nie je také neviniatko, ako vyzerá.
Prehodnocuje svoje doterajšie konanie a aj priateľstvo s ňou.
Po ťažších a náročnejších knihách, ktoré som doteraz čítala, som potrebovala aj tkzv. "odpočinkovú" knihu s jednoduchým dejom. Proste len siahnuť po knihe o obyčajnom živote, ísť riadok za riadkom...
Je vidno, že autorka veľmi dobre pozná okolie Los Angeles, no zámerne ho podáva ako menej známe miesto, práve z hľadiska hlavnej postavy. Tá mi príde zozačiatku veľmi povrchná, až príliš nedbanlivá, čo sa týka hlavne školy. Typická tínedžerka, čo tresne dverami a ide si svoje.
Páči sa mi, ako sa jej postoje k situáciám postupne menia. Zdá sa, akoby počas knihy dospievala, a už mohla jasne vidieť (pre čitateľa hneď očividné) súvislosti.
Ak by som mala niečo vytknúť, moc by som nemala čo. Možno som si spočiatku neobľúbila hlavnú postavu, no ako sa dej chýlil ku koncu, zdala sa mi sympatickejšia.
9/10

Still alive!

18. listopadu 2012 v 11:39 | Petra |  Diary
Ak mám pravdu povedať, neviem, čo bude s týmto blogom.
Ani náhodou ho nechcem zrušiť, to nie- takúto chybu som už raz urobila a ľutujem to doteraz. Nespravím to predsa znovu.
(len sa mi páči fotka, fajčenie zásadne nemusím)
Páči sa mi, ako sa môj život zmenil. Nenudím sa, nie je na to čas. Našla som si skvelých priateľov, stále niekam chodíme a preto nezostáva času ani na žiadne ľútostivé chvíľky. Občas sa to však nakopí a všetky tie skryté emócie vyjdú von. Práve preto tento blog stále potrebujem. Aby som mala kde zavesiť to, čo si myslím, zapamätala si to.
Neskutočne mi to tu prirástlo k srdcu. Hoci som pri tom zhone úplne zabudla na prvé narodeniny blogu...
No som rada, že môj život už nepozostáva len z písania článkov a príbehov. Potrebovala som to aj prežiť, stať sa tým, kým som chcela. Naučila som sa, že naši milovaní a naše sny sú vždy na prvom mieste. Nech sa deje čokoľvek.
Zverejnila som tu už kopu článkov, myšlienok, nádejí. A budem v tom pokračovať.

BLOG

13. listopadu 2012 v 19:02 | Petra |  Diary
Viem, že som dlho nenapísala. Nebojte sa, blog tak ľahko nezmažem, budem v ňom pokračovať.
Ale mám blog aj s kamarátkou Mirkou, takže by nás potešili návštevníci.
www.daily-adventures.blog.cz

Ľudstvo

7. listopadu 2012 v 12:33 | Petra |  Diary
Ľudstvo už dávno zabudlo, že by si medzi sebou malo pomáhať. Je znova a znova upozorňované prírodnými či inými katastrofami, no nikto si to nevšíma.
Ľudia znecitliveli. Stali sa otrokmi spoločnosti a toho, čo sa od nich očakáva. Veď sa pozrime okolo seba, cez okno na ulicu, či na televíziu.
Dnes už takmer nikto nepomáha druhému. I keď to tak navonok vyzerá, pomáha sebe.
To my tvoríme spoločnosť. Tú, na ktorú sa toľko sťažujeme. Ale namiesto toho, aby sme sa usilovali niečo zmeniť, len sa bezmocne prizeráme a obhajujeme sa výhovorkami, že nemáme možnosť ani moc s tým niečo urobiť.
A tak sú kopy mladých skazené, dospelí prepracovaní a bez naplnených snov.
Naháňajú sa za peniazmi a vonkajšou krásou, aby sa cítili lepšie. Pripadajú si zúfalí, závidia, že osoby okolo nich sa ani nemuseli snažiť a dávno majú všetko, na čo si pomyslia.
Zakrádajú sa za nimi obavy, pocit neschopnosti a napokon to celé vzdajú. A povedia si, že to proste nebol ich osud.

Not alone.

6. listopadu 2012 v 14:24 | Petra |  Diary
S mojimi kamarátmi niečo nie je v poriadku.
Možno to trvá už veľmi dlho a ja som na to prišla až teraz, ale je to pravda.
Prekvapuje ma, ako moc sú zlomení.
Hovorím o dvoch kamarátoch, chalanoch, čo navonok pôsobia úplne bezstarostne. Ale ako ich človek spoznáva, zistí, že za tými úsmevmi je niečo iné.
Obaja sú milí, pekní, vtipní, svalnatí, príťažliví a obľúbení. Lenže konkrétne včera ma zarazilo viacero vecí, ktoré som sa od nich dozvedela. Tento týždeň som doma, takže sa nemám s nimi kedy porozprávať, iba písať.
Poprosila som jedného z nich, aby tomu druhému nejako zdvihol náladu. Pretože si prechádzajú podobnými (a zároveň odlišnými) starosťami a smútkom. Ihneď súhlasil.
A šokovalo ma, ako rýchlo zo seba začal sypať všetky tie veci. Ako na tom bol zle, čo robil a chcel urobiť, ako sa správal. A potom si uvedomil, že život je krásny a oplatí sa ho žiť už len pre všetky tie maličkosti, ktoré Vás robia šťastným. Spomenul pri tom naše dva milé zážitky, čo ma potešilo.
Neviem, ako dlho bude trvať môjmu druhému kamarátovi, kým sa z toho dostane. Ale dúfam, že príde k rovnakému záveru, ako ten predtým. Pretože život sa oplatí žiť. Inak by sme tu neboli.

Dobré ránko/príjemné doobedie

4. listopadu 2012 v 9:59 | Petra |  Diary
Neviem, čo presne sa so mnou deje.
Ale naisto viem, že je to DIVNÉ.
Včera sme boli v jednom menšom nákupnom centre a po prvýkrát v histórii mojich meganákupov som odtiaľ odišla NAPRÁZDNO. Presne tak.
Možno to bolo tým, že som si našla úžasné topánky, ale nemali moje číslo. Potom som našla podobné, tie taktiež nemali. A keď už som s totálnymi nervami našla ďalšie na ten štýl, ktoré sa mi páčili, hádajte čo? Posledné s mojím číslom boli poškodené. Welcome to my world.
Vtedy som sa rozhodla, že teda nechcem ani tie svetríky a šatku, čo som si vybrala v inom obchode, aj keď ma mamina presviedčala, ako dobre v nich vyzerám. Nemala som len tak náhodou horúčku?
Za chvíľu sa ale chystám do mesta, pretože sme zistili, v ktorom obchode majú moje ideálne topánky, teraz už len dúfať, že tam moje číslo BUDE.
Keď už som sa takto rozkecala o jednej zo svojich najobľúbenejších tém, prechádzam k druhej.
Dopisujem knihu!!!
Áno, zhruba po roku vymýšľania, nocí strávených za PC a zízania do Wordu som svoj príbeh konečne dokončila. Včera som sa skoro hystericky rozrevala, keď mi takmer odpálilo disk, ale ocino to zachránil. Teraz už prebiehajú len posledné úpravy, prepisovačky, opravovanie a doplňovanie viet, delenie kapitol a čoskoro budem môcť knihu vytlačiť. Jedna rodinná známa má dcéru spisovateľku, takže sa pokúsime osloviť jej vydavateľa, ktorý vraj nemá problém vydať knihu novému autorovi. Ak sa pošťastí (a to sa bude musieť!), moja kniha uzrie svetlo sveta. :)
Musím ísť, ozvem sa neskôr. :-*