Diary

Najvysmiatejších 12 dní

18. května 2013 v 19:40 | Petra
Hello!
Uráčilo sa mi ozvať, a to (samozrejme) so samými chválami a článkom plným ospevovania môjho vlastného života. Ako som veľakrát spomínala, to je ten dôvod, prečo tu chodím dosť málo.
Užívam si život.
Aby som bola presnejšia a nekecala tu len tak do vetra, strávila som takmer dva týždne na cestách so svojimi najstrelenejšími priateľmi a to hlavne (tududuuuum, fanfáry!) v Anglicku!
Celý náš zájazd nemal ani jednu vážnu chybičku (okej, možno keby som nebola tri dni chorá ako vrana, ale to mne nebráni užívať si to) a nikomu sa odtiaľ nechcelo odísť.
Odchádzali sme 28. apríla v nedeľu večer, prvú noc sme strávili v autobuse (a že to nebola nuda :D) a ráno sme dorazili do parížskeho Disneylandu, kde sme pobehovali až do ôsmej večera. Človek by si myslel, že aj kolotoče budú detské, ale našlo sa tam veľa atrakcií pre odvážnych, a to bol práve dôvod, prečo sa mi už od doobedia žalúdok triasol ako splašený. Doniesla som si odtiaľ pekný suvenír- ceruzku v tvare Mickey Mousa (bez fotky si to asi moc nepredstavíte :D). Pravdupovediac, Disney hračky už nie sú pre mňa, tak som zhrabla ceruzku, nech mám pamiatku, že som tam vôbec bola, ale spomienok je teda až-až.
Po veľkolepom zážitku v Disney Parku (počúvať tú rozprávkovú hudbu jedenásť hodín človeka poznačí) sme sa znovu nasáčkovali do dvoch autobusov. Naša partia sedela pokope, takže spokojnosť s miestami bola maximálna, snáď len profesorky ľutovali, že sme práve v ich autobuse. :D Ďalšia dolámaná noc, počas ktorej už začínalo nadávanie na nepohodlný spánok a ráno sme sa vyskladali zase von- Stonehenge. Vietor bol nenormálny, Angličania oblečení ako na pláži v Malibu, len my zababušení v dekách sme čakali, kedy sa zase budeme môcť vrátiť do ozajstného tepla, hoci to bol už po dvoch nociach nenávidený autobus.

Aby nám profesori nedali s výletmi tak skoro pokoj, ďalšia zastávka bol zábavný park Butlin's, kde sme ocenili hlavne sprchu vo vodnom svete. Nemusím spomínať, že ma chalani zase nahovorili na kadejaké tobogány a tak som sa po chvíli cítila ako špongia. :D
Vonku sme si celá naša partia vyskúšali aj autíčka, kde nám malé deti skoro spôsobili otras mozgu (a všemožné iné otrasy), trochu sa poflákali naokolo, a zase sa vrátili do nášho prechodného bydliska-autobusu.
Netrvalo dlho, a konečne sme sa ocitli v mestečku Barnstaple, miesta nášho pobytu. Rozišli sme sa do hosťujúcich rodín, my s M sme boli veľmi spokojné. :) Jediný problém bolo enormné množstvo stravy, hlavne tie dezerty za večerou.
"Boys don't like skinny girls. You're still skinny, so we have to fat you up!"
"Don't worry, Primark still sells size sixteen!"
Vďaka, Ernie, veľká vďaka.
Vykrmujte dievča posadnuté svojou postavou, čo má výčitky aj z keksu navyše a každý deň si neodpustí cvičenie.
Tie dva týždne som cvičiť nemala kedy + ma host rodinka ešte pekne vypchávala. Viete si predstaviť tie nervy prvé dni? :D
Ale nemienila som si to nechať pokaziť svojimi komplexami. Chodili sme do školy, na výlety, nakupovali, smiali sa, prechádzali, speakovali, kávičkovali (dobre, dobre, to len ja mám úchylku na Starbucks, ale moji kamaráti nemajú k tomu ďaleko!), vyčistili kreditky (eeeeehm), spoznali nové miesta, ľudí...
A cestou späť sa zastavili na celý deň v Londýne, prešli pamiatky, dom hrôzy, dom voskových figurín, vozili sa metrom, zmokli, najedli sa a snažili sa nepôsobiť ako z filmu Odviate Vetrom. :D
Ak by som mala dať tejto skúsenosti známku v škále od 1 do 10...bola by to miliarda. ;)

Here I Am Alive

13. dubna 2013 v 12:28 | Petra
Nebojte sa, stále žijem. :)
Hlásim sa po veľmi dlhej dobe, no, aby som bola úprimná... k písaniu článkov nebola chuť. Bola som príliš zaneprázdnená užívaním si vlastného života (áno, toto tu vidíte čoraz častejšie, všakže? :D), čo u mňa kedysi nebolo práve rutinou. Moje dni vyzerali nudne, nezaujímavo a nehorázne stereotypne! Škola- domov- učenie- internet- spánok. Huh, ako som mohla takto prežiť celú základku, to nechápem. Jasné, občas som išla ku kamarátke, do mesta, ale inak nič prieborné.
Teraz vkuse niekde lietam a keď sa vrátim, venujem sa učeniu a cvičeniu.
Conclusion?
Nemám priestor hlboko sa zamýšľať nad všetkými mojimi sklamaniami z dôb dávnych (i nedávnych) a pri nostalgickej chvíľke nad tým väčšinou len mávnem rukou.
Jediný čas na rozjímanie mám cez víkendy, keď vypínam od okolitého sveta a všetkých akcií na mojej škole (a že ich je tam fakt hojne). Čiže som teraz tu, zničená po workoutoch s Cassey Ho (ten pocit, keď počas cvičenia nevládzete dýchať a ona vám v kľude rozpráva recepty na palacinky), chystám sa do sprchy a teším sa zo zvýšenia teploty (počasia, nemám horúčku, nebojte :D). A práve som zistila, že i keď mám čas na premýšľanie nad všetkým čo sa stalo (kamaráti, škola, chlapi, ja...) akosi sa k tomu nemám. Som príliš dobre naladená jednak z dostatku endorfínov, a z druhej strany sa nemienim znovu oddať hlúpej nálade.
28. apríla odchádzame so školou na (takmer) dva týždne do Anglicka, takže tam sa odreagujem ešte viac. Nie že by nám profesori naváľali tisíc prác a projektov, ale urobili to. Takže vzhľadom k mojej známej lenivosti by som sa mala tento víkend posnažiť niečo z toho vykúzliť a dokázať si, že ešte nie som na tom v otázke zodpovednosti tak zle a viem niečo spraviť na 100%.
A čo vy? Nejaké novinky?
Vlastne...neviem či niekto ešte tento blog sleduje, no v každom prípade, majte sa pekne! ;)

Smile :)

28. února 2013 v 10:33 | Petra
Dobré ráno, alebo teda doobedie, milé slečny (a príležitostní chlapci).
Niektorí z nás sa ocitajú v druhej polovici prázdnin, iní ich už majú dávnejšie za sebou. A to by som nebola ja, aby som aspoň v jedno ráno nemusela stávať kvôli kontrolám v nemocnici. Ale teraz som už doma, tlačím do seba banán s jogurtom a cereáliami, a pokúšam sa po včerajšom ničnerobení premôcť cvičiť.
Popravde, náladu mám viac než dobrú (hoci podľa predošlého článku to vyzerá na paniku najvyššieho stupňa) a to práve vďaka slniečku, ktoré sa konečne odvážilo ukázať. A že si dalo načas!
Táto zima bola únavná, dlhá a hlavne ukrutne studená a neznesiteľná ! No so slnečnými lúčmi prišiel aj tak dlho očakávaný optimizmus. Áno, mám toho do školy nad hlavu. Za chvíľu nám skončia prázdniny. Vzťahy sú domotané ako telenovela. Vo vnútri sa bijem sama so sebou.
NO A ČO?
Priznajme si to, nikto nechce byť nuďák s nezaujímavým životom. Veď ak by dnešok bol perfektný, zajtrajšok by nebol potrebný. Tú tonu učiva nejako zvládnem. Užijem si zbytok voľna. Budem sa snažiť tie vzťahy utužovať a zlepšovať. A možno raz vyhrám tú vojnu sama nad sebou. Zajtra pôjdem na chatu, zabavím sa tam a nebudem myslieť na žiadne problémy. ;)
Takže ľudia, úsmev! :)

I've got a war in my mind.

24. února 2013 v 14:16 | Petra
Ešte pred pár dňami som sa dostala do stavu, kedy mi bolo všetko jedno. Sú prázdniny- to bolo to jediné, na čom záležalo. Chcela som si oddýchnuť od celej tej telenovely. A to sa ešte len začala...

Plánovala som si pokojné, ničím nerušené voľné dni, kedy budem mať čas si utriediť myšlienky i povinnosti. A možno nie, možno som ani nechcela rozmýšľať nad tými aférkami. Len zostať zavretá v pohodlí domova a nestresovať sa.
A neskôr zavolal kamarát, že by sme išli na chatu. Tá NAŠA zostava, tí pomotaní a zmätení blázni, od ktorých som chcela vypnúť. No nie, od nich nemôžete chcieť vypnúť, ich proste musíte milovať. A aj keď mi to nabúralo plány, bude predsa super byť spolu, keď každý bývame niekde úplne inde. Spring Break ako má byť.
Potom sa niekto rozhodol zase sa mi zamiešať do života. Niekoľko dní dozadu som sa sťažovala, že riešim vzťahové problémy okolo seba a u mňa žiadne neexistujú. Tak, už sú tu.
Ja len neviem, či niekedy bude schopný brať ma vážne. Pretože ak sa nezmôže na toto, nemám sa ním prečo zapodievať. Ale viem, že keď prídem na tú chatu, kde on nebude, ostatní si niečo všimnú. A ja by som im to s radosťou povedala, no viem, ako by sa na to dívali. Schytala by som tie "robíš veľkú chybu" pohľady. A hoci tri moje najväčšie bútľavé vŕby ma podporujú, vedia, že je to riskantné. Ale ja si už nenechám ublížiť. Už nie.

Confusion

15. února 2013 v 22:39 | Petra
Myslím, že toto je jedna z chvíľ, kedy názov tohto blogu až šialene pasuje.
Viete, aby som mala čo písať, musí sa niečo aj udiať. No teraz, hoci sa toho stalo za včerajšok až neskutočne veľa, nenachádzam správne slová a jednoducho NEVIEM sformulovať, čo by som Vám chcela zdeliť.
Ďalšia a tá istá akcia, ďalší i tí istí ľudia, ďalšie i tie isté problémy...
Čakala som od toho večera tak málo. Vlastne som nečakala NIČ. Nechcela som nič čakať, pretože moje očakávania sa až pričasto nevyplnili, a ja som nemienila riskovať.
Ešte prednedávnom som si žila nudným, nezáživným životom a želala si, aby to všetko bolo trochu KOMPLIKOVANEJŠIE. To som ale netušila, ako moc komplikovaným sa to môže stať...
Občas sa život zamotá, stane labyrintom a my nevieme, ktorým smerom sa ubrať. Je stratený.
A viete kedy sa to stáva?
Keď sa Váš rozum bije so srdcom.

Keď sa Vás niekto spýta, či si pamätáte na veci, o ktorých ste si mysleli, že nemá ani poňatia. Že zabudol, že preňho Vaše slová nemali význam, nepozastavil sa nad nimi, nevnímal ich. A potom zrazu zistíte, že on je iný, ako ste si mysleli. Že všetci sú iní a zároveň rovnakí.

FEBRUARY

1. února 2013 v 12:22 | Petra
Áno, áno...
Už mi príde trápne ospravedlňovať sa. Som nepoučiteľná.
Ale, nanešťastie, treba uznať, že existujú veci omnoho dôležitejšie než blogovanie a vysedávanie za monitorom počítača. To všetci veľmi dobre vieme.
Som tu, aby som dala vedieť o svojej stálej existencií a taktiež si znovu prinavrátila chuť do písania (ne)zmyselných článkov.
Teraz, keď máme tie "dlhé" polročné prázdniny, nie je dôvod naďalej tento blog zanedbávať. Všetky testy a skúšanie máme za sebou, tak si pogratulujme, že sme šťastne prežili prvý školský polrok (u nás semester). Taktiež sa nesmiem zabudnúť pochváliť, že na vysvedčku bola iba jedna dvojka- zo slovenčiny. Čo je celkom vtipné, pretože slovenčinu viem, no nemám rada všetky tie teoretické poučky a pod. A čo vy, ste spokojní?
Dúfam, že ste si dopriali zaslúžený oddych, podobne, ako ja. Posledné mesiace boli pre mňa ťažké nielen čo sa týka štúdia, no začala som aktívne cvičiť, preto až toľko neaktivity. Každý deň sa snažím tomu venovať aspoň hodinu.
A teraz už dosť mojich kecov! :)

Four walls, terrible flu!

2. ledna 2013 v 18:03 | Petra
Dúfam, že si užívate zvyšok prázdnin a do roku 2013 ste vykročili správnou nohou.
Ja sa o to teda snažím, hoci som znovu chorá a momentálne ležím v posteli, neschopná poriadne prejsť na druhú stranu miestnosti bez točenia hlavy. Nádhera. Hlavne, že som si dnes nevedela odpustiť cvičenie.
Navyše, už dávno som chcela mať za sebou všetko učenie. Lenže? To by som nemohla trpieť takou lenivosťou.
Aby som Vás nezdržovala sťažnosťami na moju (lenivú) maličkosť, dúfam len, že zostávajúce dni voľna prežijete naplno, minimálne bez dopovania sa liekmi.
:-*

PF 2013

31. prosince 2012 v 19:01 | Petra
V prvom rade Vám všetkým, pravidelným i nepravidelným čitateľom môjho blogu želám šťastný Nový Rok, veľa splnených želaní, radosti a úsmevu na tvári. Ďakujem za skvelú návštevu, dúfam, že v budúcom roku bude blog len a len napredovať. :)
Zároveň si chcem spísať novoročné predsavzatia...alebo nie! Ja to radšej nazvem nadchádzajúcimi zmenami roku 2013.
  • Pohnúť sa -áno, môžete to chápať rôzne, domýšľať si, hádať. No je to jeden z mojich najväčších snov, takže nebudem prezrádzať, o čom celé toto "hýbanie" je.
  • Mať 56 kilogramov- zas a znova moje komplexy. Od tohto čísielka ale nie som ďaleko a pilne sa snažím. ;-)
  • Našetriť väčšiu sumu peňazí- ako správnemu shopaholicovi mi totiž nikdy moc dlho plnšia peňaženka nevydrží. Rozhodla som sa teda vstúpiť si do svedomia a aspoň čo-to počas roka odkladať.
  • Zamilovať sa do toho správneho- mám predsa 16 rokov a už by bolo načase. No žiadne ľahkomyselné, pochybné platonické lásky. Proste naozajstný vzťah s osobou pre mňa ideálnou.
  • Žiť optimisticky- sama na sebe som si všimla, že moje niekdajšie pozitívne naladenie sa vytráca a ja som čoraz častejšie protivná a mrzutá. Preto sa chystám vykročiť do nasledujúceho roku pozitívne.
Tak, to by malo byť všetko. Sú to asi najhlavnejšie body, ktoré by mali byť spomenuté. Čoskoro sa začne rok 2013 a mne číslo 13 vždy prinášalo šťastie, tak teda- do toho! :)

Shopping again.

30. prosince 2012 v 20:10 | Petra
Zdravím, zlatíčka.
Ospravedlňujem sa, že som až doteraz nepridala nič lepšie, než súhrn všetkých mojich nepodstatných blábolov. Dôvodom sú ako vždy dva prvky- čas a lenivosť.
Včera cez deň som bola príjemne zamestnávaná ničnerobením a večer sme mali návštevu. Potom som sa učila biológiu (chcem to mať čo najrýchlejšie za sebou) a dnes som- ako inak- bola nakupovať.
Ďalšiu časť článku pod perexom ignorujte, ak nemáte záujem čítať moje výlevy o nepoučiteľnom shopaholicovi.

Any writers here?

29. prosince 2012 v 14:08 | Petra
Po vyhlásení veľkého náberu Affs sa akosi nič nepohlo. Vravela som, že najradšej by som prijala blogy venujúce sa písaniu, pretože sa na to v blízkej dobe chystám špeciálne zamerať.
Nejako však nemôžem nájsť blogy s podobným zameraním, len veľmi málo.
Jasné, všetci sa radšej budeme pozerať na seriály a filmy, než tvoriť niečo sami, nemám pravdu? ;)
Ak by ste však našli nejaké naozaj dobré stránky s touto tématikou, pošlite mi prosím na ne odkaz v podobe komentára. Nech už sú príbehy fantastické či realistické.
Ďakujem pekne. :)

Christmas Gifts

26. prosince 2012 v 17:38 | Petra
Všimla som si, že veľa blogerov píše, čo dostali na Vianoce.
A keďže sa spolovice nudím a spolovice sa predsa aj ja musím pochváliť, napíšem Vám ho tu.
Dúfam, že všetky sviatkujete šťastne a pokojne. ;)
Klik na celý článok

G.Poole

26. prosince 2012 v 0:27 | Petra
"Zvalila sa k stromu a nespúšťala z neho oči.
Takého kreténa ešte nevidela.
A bola doňho zbláznená."
(G. Poole- Akadémia Temna- Spolok Vyvolených)

Our Christmas ♥

24. prosince 2012 v 11:00 | Petra
Chystám sa pomáhať s prípravami na dnešný večer, takže, aby som Vás nezanedbala, píšem článok už teraz. Ako vyzerajú moje Vianoce/ Štedrý deň?
Ráno vstanem okolo 9-tej, ako obvykle. (Pri svojom malom stromčeku v izbe som si už našla kvalitné čokolády a dvoch plyšáčikov :)) Naraňajkujem sa, pritom sa rozprávam a smejem s rodičmi. Po raňajkách sa väčšinou len tak poflakujem po dome, píšem a odpisujem na správy so želaním pekne prežitých Vianoc...
Keď sa dám trochu vzhľadovo dokopy, obšmietam a zavadziam v kuchyni, ale nebojte, aj ja priložím ruku k dielu. ;) Stromček už mávame urobený vopred, niekedy aj týždeň či dva pred Štedrým dňom.
Počas dňa počúvame- ako inak- vianočné pesničky, dokladáme posledné darčeky pod náš krásny stromček (hneď ako dostanem nový mobil, odfotím Vám ho!) a spolu chystáme sviatočnú večeru. Chvíľu pred ňou k nám dorazí starký (mamkin ocino), pretože nechceme, aby Vianoce trávil sám. Dostaví sa aj môj starší brat Roman, spoločne povečeriame a presunieme sa do obývačky ku stromčeku. Tu samozrejme nastáva rozbaľovanie darčekov, tešenie sa a smiech. :) Príde aj môj druhý brat s manželkou a mojou štvorročnou neterkou, nasleduje obdarovávanie a rozbaľovanie darčekov číslo 2. :) Potom sa spoločne rozprávame, jeme a oslavujeme tento krásny deň. :)

Miracles

23. prosince 2012 v 20:41 | Petra
Vianoce účinkujú veľmi silno a priaznivo. Dúfam, že sa nachádzate v rovnakej nálade, ako ja.
Cítim sa šťastne spôsobom, akým som sa necítila už dlho. Teraz vo mne proste prevláda bezdôvodná radosť za sprievodu veselej hudby. Čo viac si môžem priať?
Som jedna z tých šťastných ôsob, ktorá má pred domom plno snehu, takže naše tohtoročné Vianoce NEBUDÚ na blate. ;)
Akoby tieto dni prinášali vieru samu o sebe. Vieru v zázraky. Šťastné konce.
Presne tá sa ku mne, konečne, naplno vrátila. Som šťastná, spokojná, s rodinou. Celý dom vyzdobený, horia sviečky, na stromčeku svietia farebné žiarovky.
Dokonca ma opustili aj moje večné výčitky zo zjedenia čo i len kúska jedla. Prišiel deň, kedy papám bez toľkých starostí. Cvičím a je mi dobre. :)
Už zajtra je Štedrý Deň. Ako rýchlo to ubehlo! Zdá sa mi, akoby to bolo nedávno, čo som pri stromčeku rozbaľovala darčeky. Milujem celú túto atmosféru, počas Vianoc dokonca milujem aj ZIMU, čo by som o sebe nikdy nepovedala. :)
A čo Vaše materiálne priania? Viete, čo si nájdete pod stromčekom alebo sa necháte prekvapiť? Určite mi napíšte, v aké darčeky dúfate. Zajtra sa Vám s nádielkou určite pochválim aj ja. ;)
Tak Vám teda prajem mnoho splnených želaní, skvelé zážitky s rodinou a priateľmi, mnoho darčekov a tie najkrajšie Vianoce, aké si len dokážete predstaviť. :)

X-Mas

22. prosince 2012 v 11:24 | Petra
Veľmi sa ospravedlňujem všetkým verným čitateľom môjho blogu.
V poslednej dobe som totiž nemala čas absolútne na NIČ, nie to ešte písať na blog. Napríklad minulý týždeň v piatok som išla do mesta osláviť narodeniny aspoň na chvíľku a celý víkend pracovala na ročníkových prácach (angličtina+dejepis & slovenčina) + ako bonus v nedeľu ochorela. Cez týždeň som to ale nejako vychodila, najmä vďaka zázvorovému čaju- ak ste chorí, rozhodne ho pite! Štípe to,ale okamžite Vám bude lepšie. :) V noci ma chytil strašný kašeľ, takže som sa nevyspala až tak extra luxusne, ako som plánovala, ale dala som si nejaké lieky, čajík a teraz mi je fajn. ;)
Aby som Vám zhrnula udalosti za posledné dni/týždne...
1. Mali sme školský tématický ples- Cabaret. Bolo nás tam síce málo, ale poviem Vám- úžasné! Školská kapela (samí pekní chlapci,ovšem), rapper z našej školy (ešte ste nepočuli tak chytľavú pesničku o cibuli :D), šaty a moji kamaráti. :) Som s tou akciou proste spokojná.
2. Vianočná slávnosť našej školy. Taktiež parádička, podobné zloženie, smiech...
3. Kratšie nákupy vianočných darčekov (3x :D)
(keby ste niekde videli takéto legíny,dajte mi,prosím, vedieť!)
Musím uznať, že to s nakupovaním oblečenia začínam trochu preháňať. Keďže rodičia sa boja, že by nesprávne odhadli môj vkus, povyberala som si oblečko na Vianoce ja. Včera som zas podľahla svetríkom, ktorých som si túto zimu kúpila už asi...veľa. :D A keby ste chceli tip, v H&M majú úžasné košele! Sama som si dve vybrala. :) A neskutočne sa teším na nový mobil, keďže môj iPhone 3 vypovedal (ne)dávno službu. ;)

Mohli by ste sa mi pochváliť, čo si želáte na Vianoce, rada si to prečítam v komentároch. :)

Hello December, goodbye November

1. prosince 2012 v 12:05 | Petra
Nejako sa mi to všetko pomotalo.
Pokazil sa mi PC (momentálne som na netbooku) aj mobil. Môj milovaný počítačový kamarát je už odvčera v oprave a neviem sa dočkať, kedy bude v poriadku a ja si nainštalujem nového Simsa, ktorého si chystám kúpiť. Áno, je to závislosť.
Čo sa týka môjho iPhonu, čo si zmyslel, že prestane ísť...netrpezlivo čakám na nový iPhone 5 a trpím so starou Nokiou z doby kamennej.
Zmierňuje mi to ale štvrtá časť tetralógie Padlí Anjeli s názvom Vykúpenie (stojí to za to!) a nová tmavomodrá chlpatá vestička.
Chystám sa objednať si z romwe.com biely kabát a vybíjaný svetrík farby mint, preto nie som až tak zúfalá z absencie svojich technologických prostriedkov, na ktorých som chtiac-nechtiac veľmi naviazaná.
Musím sa učiť na pondelkový test zo slovenčiny. Je hanba, že najhoršie známky mám práve z tohto predmetu, keď som z neho vždy mávala jednotky, no naša triedna s nami očividne nedrží a vyžíva sa v mučení vlastných žiakov, takže mám dve známky: 2,3. Aj to sa musím neskromne pochváliť, že tá dvojka bola z diktátu (ja nedostávam dvojky z diktátov!), ktorý som mala najlepšie z triedy. Asi fakt nie som krajan, keďže z angličtiny a anglických predmetov (čo sú vlastne všetky okrem náboženstva) mám samé jednotky, sem- tam dvojku.
Včera som bola u kaderníčky, nerada to priznávam, ale ombre ma už nudilo. Dala som si vlasy ostrihať asi o 10-15cm (ja viem, ja viem, ale vy neviete, ako ťažké je spolunažívať s vlasmi takmer po zadok!) a zafarbiť na tmavo, čiže momentálne sú čierne. A som spokojná. :)
Čo sa týka mojich slávnych komplexov, dnes ráno som bola schopná zjesť trošku z Dukanovej pizze (cesto je z ovsených otrúb, bieleho jogurtu a nízkotučného tvarohu), samozrejme, zase mám výčitky, ale berme to ako pokrok.
Ako ste si už iste všimli, dnes je prvého decembra, takže Vám do nového mesiaca želám veľa úspechov a splnených prianí, veď koniec koncov, december je plný zázrakov. ;)
Po tomto najprv rozmaznanom, potom nacítenom a neskôr optimistickom článku sa s Vami lúčim, pretože za a) som ešte stále v pyžame a za b) treba mi poupratovať izbu.
Bye!

All the things.

27. listopadu 2012 v 12:29 | Petra
Čo sa týka predošlého článku...už to nechcem riešiť.
Chvíľami som rozmýšľala, že ho úplne vymažem, ale možno bude lepšie, ak sa naň občas pozriem a uvedomím si, ako to skutočne je. Niekedy je ťažké čeliť pravde.

Učitelia nám až do štvrtku štrajkujú, takže mám veeeeľmi predĺžený víkend. Nenaučila som sa nič z toho, čo som sa chcela, takže som sa trochu sklamala. Ale mám predsa ešte čas.
Musím si hlavne pozrieť tú bio, škoda len, že toľko kostí neviem poriadne pomenovať ani slovensky, nie to ešte anglicky.
Nachádzam sa v takom zvláštnom stave, kedy by som najradšej stále iba spala. Aby som zabila čas a nemyslela na veci, ktoré sa mi objavujú v hlave. Určite aj Vy mávate takéto nálady. Pravdepodobne je to tým, že nie som v škole, som celkom ďaleko od svojich kamarátov, nemám čo robiť.
Počas školy bývam väčšinou vyťažená a môj týždeň vypadá po vyučovaní asi nejako takto:
PONDELOK: učenie sa, čajovňa s kamarátmi alebo nakupovanie
UTOROK: učenie sa, fitko
STREDA: kamaráti, dramatický krúžok, učenie sa
ŠTVRTOK: učenie sa, fitko
PIATOK: odchod domov ;)

Chcela by som už konečne dokončiť svoju knihu. Neviem sa ale dokopať k opravovaniu jednotlivých scén a opätovnému korigovaniu všetkého, čo sa mi tam nepáči. Ja viem, ja viem, väčšiu časť už mám za sebou- je už predsa napísaná. Ale ani netušíte, ako ma hnevá, keď niektoré situácie neviem patrične vyjadriť slovami a vytvoriť tak v čitateľovi pocit, o ktorý mi ide. Pokúšam sa na tom zapracovať.

A čo vy, chodíte do školy, alebo máte leháro podobne, ako ja?

0 is not a size.

26. listopadu 2012 v 0:54 | Petra
"Čím si chudšia, tým je to horšie."
To mi dnes povedala moja mamka na moje večné slzy a trápenie sa pre svoju postavu.
Aj ja som spadla do diery plnej večne nespokojných dievčat, čo nedokážu milovať samú seba.
A hoci mi všetci hovoria, aby som s tým prestala, nejde to.
"Peťka, ty ješ tak zdravo, až je to nezdravé. Najedz sa už niečoho poriadneho, prosím ťa."
Toto bol pre zmenu výrok mojej kamarátky.
Ale ako to vysvetlíte človeku, ako som ja?
Keď sa raz začnete kontrolovať, nie je cesty späť.
A tak z môjho jedálnička odputovali preč takmer všetky cestoviny, pečivo, zemiaky...
Až tam zostala len zelenina, cereálie, jogurty, bebe keksy, polievky a chudé mäso. Vlastne som si až v tejto chvíli uvedomila, akým fádnym sa môj jedálniček stáva.
Dievčatá, mám pre Vás jeden veľmi dôležitý odkaz.
Nikdy sa nenechajte ovplyvňovať spoločenským názorom na krásu. Máte predstavovať vlastný typ krásy, nie ten, ktorý vidíme na každom kroku.
Prosím, držte sa.

To, čo potrebujem

23. listopadu 2012 v 19:54 | Petra
Človek ani nemusí veľmi pátrať, aby zistil, čo potrebuje.Toto poznanie príde k nemu počas života samo, a keď sa spätne pozrie na svoje zážitky, uvedomuje si to ešte jasnejšie.
Láska. Rodina. Priatelia. Smiech. Slzy. Umenie.
To sú asi tie najhlavnejšie "veci" na ktorých som doslova závislá.
Láska- pretože ju potrebuje každý a je jedno, koľko má rokov. Všetci potrebujeme pohladenie, milé slovo, objatie alebo iný prejav.
Rodina- bez nej by môj život neznamenal nič. Lebo práve podpora od ľudí, čo sa nazývajú mojou rodinou, je to najdôležitejšie. Moji rodičia, bratia, švagrinky, neter, starí rodičia, krstní rodičia, bratranci a sesternice... :)
Priatelia- až do začiatku tohto školského roka som myslela, že nie sú tak potrební. No prišla som na to, že ak človek nemá priateľov, nemohol by byť šťastný. Veď s kým by som si založila blog, chodila nakupovať a do fitka, ak nie s Mirkou? S kým by som sedela na chodbe a komentovala pomaly každého exota na škole, ak nie s Kikom? Kto by mi večne pílil uši o novom objave, ak nie Paťka? Kto by mi rozprával, ako už ide prestať fajčiť, ak nie Ľubo? Kto by si ma večne doberal, ak nie Dávid?
Smiech- smejem sa často. A rada. Je na tom niečo zlé?
Slzy- áno, aj tie potrebujem. Občas sa to všetko vo mne nakopí a ja si proste prostredníctvom nich musím uľaviť. Ale to my všetci.
Umenie- čím sa lepšie uvoľnujú všetky pocity, než písaním? Fiktívne príbehy, články, denníček, to všetko až neskutočne pomáha. Plus hudba. Jej počúvanie dokáže zlepšiť náladu o stoosemdesiat stupňov.
Existuje ešte niekoľko ďalších vecí, bez ktorých nemôžem existovať. Ale to je už poňaté (prevažne) z materiálneho hľadiska.
Nakupovanie- nejdem tu nikomu klamať, som asi najväčší shopaholic môjho okolia. Svetríky, hlavne tie teraz milujem!
iPhone- myslím to vážne. Kto si ten mobil kúpi raz, už do ruky nevezme žiadny iný, jedine novšiu verziu. A keďže sa moje zlatíčko s pamäťou 32GB pokazilo, momentálne čakám na nový. Budúci týždeň budem oficiálna majiteľka iPhone 5. ;)
Čínska kuchyňa- yes, jedlo. Je tak ľahké a zdravé, že som si ho doslova zamilovala.
Fitness- ten pocit zadosťučinenia, keď prídete z posilňovne a rútite sa rovno do skvelej sprchy.
Knihy & filmy- naivné, realistické, sci-fi či tajomné, to všetko je moje.
Nesýtená minerálka- samozrejme, že sa niekedy cítim ako namyslená modelka (hoci na to nemám postavu), keď sa niekde premávam na dvanásťcentimetrových opätkoch a s bonaquou v ruke, ale každý má na takéto chvíľky občas právo. :D

Toto bol článok o prvkoch potrebných v mojom živote. Čo tie Vaše? ;)

Still alive!

18. listopadu 2012 v 11:39 | Petra
Ak mám pravdu povedať, neviem, čo bude s týmto blogom.
Ani náhodou ho nechcem zrušiť, to nie- takúto chybu som už raz urobila a ľutujem to doteraz. Nespravím to predsa znovu.
(len sa mi páči fotka, fajčenie zásadne nemusím)
Páči sa mi, ako sa môj život zmenil. Nenudím sa, nie je na to čas. Našla som si skvelých priateľov, stále niekam chodíme a preto nezostáva času ani na žiadne ľútostivé chvíľky. Občas sa to však nakopí a všetky tie skryté emócie vyjdú von. Práve preto tento blog stále potrebujem. Aby som mala kde zavesiť to, čo si myslím, zapamätala si to.
Neskutočne mi to tu prirástlo k srdcu. Hoci som pri tom zhone úplne zabudla na prvé narodeniny blogu...
No som rada, že môj život už nepozostáva len z písania článkov a príbehov. Potrebovala som to aj prežiť, stať sa tým, kým som chcela. Naučila som sa, že naši milovaní a naše sny sú vždy na prvom mieste. Nech sa deje čokoľvek.
Zverejnila som tu už kopu článkov, myšlienok, nádejí. A budem v tom pokračovať.

BLOG

13. listopadu 2012 v 19:02 | Petra
Viem, že som dlho nenapísala. Nebojte sa, blog tak ľahko nezmažem, budem v ňom pokračovať.
Ale mám blog aj s kamarátkou Mirkou, takže by nás potešili návštevníci.
www.daily-adventures.blog.cz

Ľudstvo

7. listopadu 2012 v 12:33 | Petra
Ľudstvo už dávno zabudlo, že by si medzi sebou malo pomáhať. Je znova a znova upozorňované prírodnými či inými katastrofami, no nikto si to nevšíma.
Ľudia znecitliveli. Stali sa otrokmi spoločnosti a toho, čo sa od nich očakáva. Veď sa pozrime okolo seba, cez okno na ulicu, či na televíziu.
Dnes už takmer nikto nepomáha druhému. I keď to tak navonok vyzerá, pomáha sebe.
To my tvoríme spoločnosť. Tú, na ktorú sa toľko sťažujeme. Ale namiesto toho, aby sme sa usilovali niečo zmeniť, len sa bezmocne prizeráme a obhajujeme sa výhovorkami, že nemáme možnosť ani moc s tým niečo urobiť.
A tak sú kopy mladých skazené, dospelí prepracovaní a bez naplnených snov.
Naháňajú sa za peniazmi a vonkajšou krásou, aby sa cítili lepšie. Pripadajú si zúfalí, závidia, že osoby okolo nich sa ani nemuseli snažiť a dávno majú všetko, na čo si pomyslia.
Zakrádajú sa za nimi obavy, pocit neschopnosti a napokon to celé vzdajú. A povedia si, že to proste nebol ich osud.

Not alone.

6. listopadu 2012 v 14:24 | Petra
S mojimi kamarátmi niečo nie je v poriadku.
Možno to trvá už veľmi dlho a ja som na to prišla až teraz, ale je to pravda.
Prekvapuje ma, ako moc sú zlomení.
Hovorím o dvoch kamarátoch, chalanoch, čo navonok pôsobia úplne bezstarostne. Ale ako ich človek spoznáva, zistí, že za tými úsmevmi je niečo iné.
Obaja sú milí, pekní, vtipní, svalnatí, príťažliví a obľúbení. Lenže konkrétne včera ma zarazilo viacero vecí, ktoré som sa od nich dozvedela. Tento týždeň som doma, takže sa nemám s nimi kedy porozprávať, iba písať.
Poprosila som jedného z nich, aby tomu druhému nejako zdvihol náladu. Pretože si prechádzajú podobnými (a zároveň odlišnými) starosťami a smútkom. Ihneď súhlasil.
A šokovalo ma, ako rýchlo zo seba začal sypať všetky tie veci. Ako na tom bol zle, čo robil a chcel urobiť, ako sa správal. A potom si uvedomil, že život je krásny a oplatí sa ho žiť už len pre všetky tie maličkosti, ktoré Vás robia šťastným. Spomenul pri tom naše dva milé zážitky, čo ma potešilo.
Neviem, ako dlho bude trvať môjmu druhému kamarátovi, kým sa z toho dostane. Ale dúfam, že príde k rovnakému záveru, ako ten predtým. Pretože život sa oplatí žiť. Inak by sme tu neboli.

Dobré ránko/príjemné doobedie

4. listopadu 2012 v 9:59 | Petra
Neviem, čo presne sa so mnou deje.
Ale naisto viem, že je to DIVNÉ.
Včera sme boli v jednom menšom nákupnom centre a po prvýkrát v histórii mojich meganákupov som odtiaľ odišla NAPRÁZDNO. Presne tak.
Možno to bolo tým, že som si našla úžasné topánky, ale nemali moje číslo. Potom som našla podobné, tie taktiež nemali. A keď už som s totálnymi nervami našla ďalšie na ten štýl, ktoré sa mi páčili, hádajte čo? Posledné s mojím číslom boli poškodené. Welcome to my world.
Vtedy som sa rozhodla, že teda nechcem ani tie svetríky a šatku, čo som si vybrala v inom obchode, aj keď ma mamina presviedčala, ako dobre v nich vyzerám. Nemala som len tak náhodou horúčku?
Za chvíľu sa ale chystám do mesta, pretože sme zistili, v ktorom obchode majú moje ideálne topánky, teraz už len dúfať, že tam moje číslo BUDE.
Keď už som sa takto rozkecala o jednej zo svojich najobľúbenejších tém, prechádzam k druhej.
Dopisujem knihu!!!
Áno, zhruba po roku vymýšľania, nocí strávených za PC a zízania do Wordu som svoj príbeh konečne dokončila. Včera som sa skoro hystericky rozrevala, keď mi takmer odpálilo disk, ale ocino to zachránil. Teraz už prebiehajú len posledné úpravy, prepisovačky, opravovanie a doplňovanie viet, delenie kapitol a čoskoro budem môcť knihu vytlačiť. Jedna rodinná známa má dcéru spisovateľku, takže sa pokúsime osloviť jej vydavateľa, ktorý vraj nemá problém vydať knihu novému autorovi. Ak sa pošťastí (a to sa bude musieť!), moja kniha uzrie svetlo sveta. :)
Musím ísť, ozvem sa neskôr. :-*

Memories

31. října 2012 v 16:33 | Petra
Čoraz častejšie pristihnem samú seba v hlbokej nostalgii.
Ako spomínam na staré časy, pred rokom, dvoma, ďalej a ďalej...
Na kedysi dve moje najlepšie kamarátky.
Na to, ako som sa bez najmenších výčitiek napchávala hlúposťami a neriešila svoju váhu.
Na dni, ktoré som strávila za PC, písala, písala a písala...
Na toho chlapca, čo mi neskutočne pomotal hlavu.
Na to, ako som sa prvýkrát cítila dosť pekná na to, aby som mohla zaujať chlapcov.
Na všetky predstavy, ktoré som si vytvárala v hlave.
Na to, ako som snívala, že budem jedno z tých populárnych dievčat...

S mojimi dvoma (ex)kamarátkami sa dnes už ani nestretávam.
Dávam si pozor na to, čo jem a stále premýšľam o chudnutí.
Počet hodín presedených za PC alebo notebookom sa radikálne znížil.
Nejako som sa dostala z poblúznenia tým chlapcom, hoci ho mám stále veľmi rada.
Začínam si celkom ochotne privykať na myšlienku, že som sa zmenila a mohla by som sa niekomu páčiť.
Moje predstavy sú teraz trochu iné, realistickejšie, no stále krásne.
A ak to môžem takto neskromne vyhlásiť- som jedno z tých dievčat.
Nie také, čo nutne potrebuje pozornosť všetkých naokolo. No také, čo má skvelú rodinu, priateľov, školu a užíva si svoj život.
Pred dvoma rokmi by som si pomyslela, že žiadne akcie s priateľmi mi v živote chýbať nebudú. Mala som ich veľa, ale občas bolo ťažké vychutnávať si chvíle s nimi. Prišlo obdobie, keď som najradšej bola bez nich.
No ako som prišla na novú školu, všetko sa zmenilo. A som za to rada, pretože spoločné konverzácie, zábava a smiech dokážu do života priniesť toľko optimizmu, až je tomu ťažké uveriť.
 
 

Reklama